Pri všetkých svojich plusoch mal však jednu veľkú chybu - každému na slovíčko uveril. Bez ohľadu na to, či išlo o poctivca, alebo o darebáka. "Ľudia sú dobrí," odbil ma zakaždým. "Len my, riadiaci pracovníci, ich nevieme často pochopiť."
A čas plynul...
Krátko pred koncom totality dostal náš vedúci závodu konečne poukaz na liečenie, o ktorý si koledoval na rôznych úradoch už dlhší čas. Po prvý raz vo svojom živote. Tešil sa z neho ako malý chlapec, i keď všetci kolegovia z jeho brandže tam už boli pomaly pätnásťkrát. "Ivan, a koho poveríš svojím zastupovaním?" oslovil som ho asi týždeň pred odchodom do kúpeľov. "Koho by som mal poverovať. Všetci sú super spoľahliví a dobrí. Každý bude robiť to, čo má a všetko bude v úplnom poriadku. Objednávať tovar, odvádzať tržby na pošte bude ako doposiaľ môj zástupca. Ten predsa vie, čo má robiť," naozaj sa nazlostil na moju kacírsku otázku.
"Len aby sa ti to tvoje presvedčenie raz nevypomstilo," ukončil som radšej náš načatý rozhovor, lebo vedúci po mojich slovách od zlosti očervenel ako moriak a hodil akúsi knihu do rohu svojej kancelárie.
Pred odchodom do kúpeľov nikomu z vedenia spotrebného družstva nezavolal, aby mu urobili odovzdávaciu inventúru, aby tak mal pokojnú a ničím nerušenú kúpeľnú liečbu.
Ako sa nakoniec ukázalo, personál jeho prevádzky si naozaj poradil aj bez dôverčivého šéfa. Po troch týždňoch vegetu sa vedúci vrátil domov oddýchnutý, plný sily, optimizmu. Jeho prvá cesta viedla hneď do závodu reštauračného stravovania. Po srdečnom zvítaní so spolupracovníkmi sa nakoniec bližšie rozhliadol po obhospodarovanom pracovisku. Do očí mu okamžite udrelo, že akosi ubudlo kuchynského riadu i zásoby tovaru v sklade sú akési slabšie. Sprvoti ho to zamrzelo, ale neprikladal tomu nejakú veľkú vážnosť. Veď on to dá znovu do poriadku. Vtom však prišla prevádzkarka s neočakávanou správou, že na ceste k nim je už inventarizačná komisia. Dobrosrdečný vedúci sa chvatne začal prehŕňať v rôznych písomnostiach, aby získal aspoň aký-taký prehľad o tom, čo sa v závode počas jeho neprítomnosti dialo.
Manko ako remeň
Na siahodlhé závery však už bolo neskoro. Do jeho kancelárie práve vstúpili dvaja pracovníci z inventarizačného oddelenia. A s nebývalou vervou sa hneď pustili do kontroly.
Vedúci bol čoraz nervóznejší. Už aj jemu došlo, že počas jeho lebedenia si jeho podriadení bačovali, ako sa im zachcelo. A tak chýbali nielen drahé kávové a obedové súpravy, ale i všelijaké hrnce, strieborné príbory, vrecia s múkou, údeniny, množstvo kávy... A čo bolo najhoršie - chýbalo aj nemálo peniažkov v prevádzkovej pokladnici. Výsledok inventúry znel - manko stodesaťtisíc korún!
Na druhý deň predvolali vedúceho na vedenie spotrebného družstva a tam dostal riadne do tela. Po poriadnom vyčistení žalúdka podareného vedúceho odvolali z postu a družstvo naňho podalo trestné oznámenie. Jeho podriadených rozmiestnili po viacerých podobných závodoch v okrese. Vedúci sa napokon za prílišnú dôverčivosť dostal do basy. Keď sa vrátil, mal už celkom iný názor na svet a na ľudí...
Autor: Jozef Hrubovčák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
