Elegantnú Martu Sládečkovú, usmievavú Anku Šiškovú, charizmatického Adyho Hajdu a ostrieľaného Borisa Farkaša na javisku vynikajúco dopĺňala mladá herečka Milena Minichová, ktorá v Humennom prežila detstvo. Pred predstavením si našla čas na príjemný rozhovor.

Prezraďte našim čitateľom, čo vás viaže k Humennému?

"Moji rodičia žijú v Humennom. Ja nie som rodená Humenčanka, narodila som sa v Košiciach. Ale v Humennom som prežila sedem rokov. Chodila som tu na základnú školu."

Máte v Humennom obľúbené miesto, kde ste rada chodievali, poprípade ešte chodievate?

"Veľmi rada mám Laborec. Tam som bývala, na Laboreckej ulici. Tam som chodila aj na základnú školu. Vždy, keď príde nejaká kamoška alebo frajer, tak vybehneme k Laborcu. Rada chodievam aj hore k rybníkom."

Aké sú vaše spomienky na detstvo?

"Mám veľmi veľa spomienok. Ja som tu žila vlastne od ôsmich do takých štrnástich rokov. Mala som rada toto mesto. Začala som tu navštevovať gitaru a neskôr LDO, čo je vlastne literárno-dramatický odbor. Naň som chodila len pol roka. Nikdy som nechcela byť herečkou. Je teda zvláštne, že som sa dostala k tomuto povolaniu. To moja učiteľka gitary mi len tak z brucha povedala, že by som mala byť herečkou, že mám talent. Ja som potom šla na Konzervatórium do Košíc."

Vašou láskou teda spočiatku bola gitara?

"Gitara a spev. Rada spievam. Preto pracujem aj na rôznych projektoch, kde sa spieva. Ale nie som muzikálová speváčka. Som činoherná herečka. Občas mi ponúknu aj úlohu v muzikáli a ja to veľmi rada prijmem."

Už ste niekedy pri predstavení využili aj hru na gitaru?

"Ešte som gitaru takto nevyužila. To nie."

Kto vás viedol k umeniu?

"To je taká zvláštna vec. Ja som to nejako tak mala v sebe. Hrala som na gitare. Chcela som sa naučiť hrať na klavír. Avšak naň ma rodičia nedali. Odmalička som tancovala. Môj otec hrá na gitare a vlastne celá rodina je hudobne založená. Ja som sa v štrnástich dostala na konzervatórium k Paľovi Hudákovi, ktorý skončil réžiu na VŠMU. On je z Humenného. Paľo spôsobil, že mne sa to umenie začalo páčiť. Odišla som do Francúzska, kde som chodila po Paríži. Začali ma fascinovať obrazy, hudba. Začala som hrať klasické veci. Neuveriteľne ma bavil džez. Kamaráti mi hovorili, aby som si vypočula to a to. Všetky tieto veci spolu s divadlom sa tak ku mne približovali. Tým Paľom Hudákom to začalo a potom na vysokej škole ma ovplyvnil Martin Huba, ktorý svojich žiakov inšpiroval k tomu, aby poznali to umenie."

Máte za sebou účinkovanie v divadle, vo filme, v seriáli, v reklame. Čo je vám najbližšie?

"Asi to divadlo. To mám veľmi rada. A zo všetkého, čo robím, si beriem len to, čo mám rada. V živote nič nie je ideálne. Divadlo je úžasné v tom, že doň môžem dávať seba. Ale na druhej strane je zase veľmi ťažké každý večer plakať, smiať sa, aj keď sa mi nechce. V tom je tá činohra náročná. Na muzikáloch mám rada to, že je tam muzika, veľká partia. Je to kolos ako Príbeh ulice. Pracuje na ňom pätnásť tanečníkov. V Milovníkoch hráme šiesti. Tieto činoherné veci sú také komornejšie. A čo sa týka reklám, niežeby som ich vyhľadávala. Keď dostanem ponuku a dohodneme sa, tak to rada zoberiem, lebo je to môj chlebíček."

Reklamou si teda privyrábate?

"Bohužiaľ, je to tak. Diváci si možno myslia, ako sa herci majú dobre, ale to je ťažká robota. V kuse sa učiť texty. Ja vlastne keď mám voľno, tak sa stále učím texty. Stále dookola. Teraz sme mali premiéru Amadea v Slovenskom národnom divadle. Tam som hrala Constance, Amadeovu manželku. Všetci hovorili, aké to je úžasné, že tam hrám. Ale ja som bola z toho úplne nešťastná, lebo som sa musela v kuse dookola učiť texty, texty, texty, texty..."

Akú úlohu stvárňujete v predstavení Milovníci, s ktorým ste zavítali do Humenného?

"Tu hrám Kiki, slobodomyseľnú babu, veľmi prirodzenú, ktorá si ide za tým, čo chce. Nájde si frajera a je to vlastne manžel jej kamarátky. Takže je to taká mnohým divákom možno sympatická, iným možno nesympatická postava. Ona to nerobí preto, že by chcela niekomu ublížiť, ale preto, že ona fakt toho muža miluje."

Ako sa vám hrá s hercami z Astorky Korzo '90?

"S týmito hercami sa mi hrá úžasne. Oni sú prosto fantastickí. Aj Ady Hajdu, aj Anča Šišková, Marta Sládečková, Boris Farkaš sú špičky na Slovensku. Vôbec ma neberú ako mladšiu, že ty si taká neskúsená. Práveže vidia koľko robím a berú ma úplne v pohode. Chodíme spolu na obedy."

Ste len divadelná herečka, alebo aj divadelná diváčka?

"Ja som určite aj divadelná diváčka. Prináša to veľakrát veľkú inšpiráciu. Naposledy som videla v Astorke predstavenie Marty Sladečkovej s Ančou Šiškovou Priateľky. A boli výborné. Ale už keď je človek stále v divadle, niekedy má pocit, že musí vypadnúť."

Ako rodičia vnímajú vašu slávu?

"Môj ocko je taký nadšený... Vždy hovorí - povedz aspoň v tých novinách a televízii, povedz, že sme na teba veľmi hrdí. Je to príjemný pocit, keď mi držia palce. Mama to berie tak triezvo. Povie mi, že makám, že som šikovná a že potom je jasné, keď sa mi darí."

A čo vaše plány do budúcnosti?

"Chcem veľkú rodinu, štyri deti, veľké zázemie."

Autor: Alexandra Varcholová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín