Úsmev sestričky

"Ďakujem pekne za vaše služby. Slúžiť ľuďom, ktorí sú bližšie k Bohu ako k pozemskému životu je veľmi ťažké. Pomáhate tým, o ktorých má už málokto záujem," znie jedno z mnohých poďakovaní ošetrovateľke Humenčanke Silvii Slobodníkovej.

HUMENNÉ. Každoročne 12. mája na celom svete oceňujú ošetrovateľov. Náročné umenie, v ktorom hrá prím nielen vysoká odbornosť, ale najmä ľudskosť a empatia, si aj v našom meste podmanilo mnohých zdravotníkov. Jedna z nich, Silvia Slobodníková, dokázala svojím prístupom k chorým a ich príbuzným, že táto profesia je celoživotným poslaním.

Po skončení strednej zdravotníckej školy vhupla rovnými nohami do praxe v liečebni pre dlhodobo chorých pacientov. "Každý deň bola konfrontovaná s utrpením, psychickou a fyzickou bolesťou, umieraním a smrťou. V takom prostredí nie je ľahké mať úsmev na tvári. Ale k nej sa pacienti po tom, čo ich ošetrovala, prihovárali slovami anjel, dobrá duša, moja sestrička," hovoria o nej Zuzka a Gabika, spolužiačky zo strednej.

Neskôr popri náročnej práci na zmeny a pri dvoch deťoch zvládla aj päťročné externé vysokoškolské štúdium ošetrovateľstva. Vypracovala sa na vedúcu tímovú sestru. "Máloktorá sestra dokáže a je ochotná prevziať na seba zodpovednosť za zdravie a život človeka ako ona," hovoria. "Každý by si želal mať takú sestričku pri sebe v tých najťažších chvíľach. Rozumie životu, umieraniu... Pred ničím nezatvára oči, je smelá a vzácne obľúbená. Je výnimočná."

Čo nejde ľahko

"Je ťažké vysvetliť príbuzným umierajúceho človeka, že musí odísť. V podstate som vtedy pre nich akási tichá vŕba. Vidím, že mám v sebe takú silu, že ich viem upokojiť," priznáva Silvia.

V pamäti loví minúty, ktoré zvládla pri pacientoch aj so slzami: "Ošetrovala som ťažko chorého muža. Do poslednej minúty bol pri vedomí, hodinu predtým sme sa spolu rozprávali. Bol mladý, zmierený so smrťou. Hovoril o manželke, s ktorou sa chcel stretnúť. Zomrela dva roky pred ním."

Ťažké je aj dívať sa na ľudí, ktorí nemôžu odísť. "Zažila som situácie, keď človek čakal, kým k nemu docestuje jeho syn. A potom spokojne vydýchol."

Práca ošetrovateľky je aj o ľuďoch, ktorým pomáha zaradiť sa po chorobe do života. Aj to podľa Silviiných priateliek a kolegýň zvláda bravúrne. Ona sama priznáva: "Je to úspech, keď starček po porážke odchádza domov po svojich."

Rozžiari sa, keď si vybaví momenty, pri ktorých dokáže vážne situácie obrátiť na humor. "Aj pri tejto práci humor musí byť. Musíme mať nadhľad, odľahčiť to, aby sme nevyhoreli," hovorí Silvia.

Tí, čo ju poznajú, dodávajú, že v každej situácii sa rozhoduje s vysokou sebareflexiou a vnútornou pokorou.