V škole v Kazachstane bol ruský Nemec VALERIAN GRASS (43) fašistom, v Nemecku Rusom. V rodnom liste má ako miesto narodenia zapísaný sibírsky Omsk. Za Gorbačova sa ešte ako chlapec s rodinou presťahoval zo Sovietskeho zväzu do Nemecka. Náhoda ho priviedla do Sniny, ostať na východe Slovenska zaňho rozhodlo srdce. V Snine žije už dvadsať rokov, s manželkou Danou podnikajú, predávajú umelecké potreby do šestnástich krajín. Radikálne zmeny v jeho živote ho posilnili, otvorili ho svetu a prijímaniu inakosti.

Vidí, ako sa z východu Slovenska, ktoré viac či menej zanedbali všetky doterajšie vlády, vytráca optimizmus a nádej. Šéfuje miestnemu PS, chce svoju troškou prispieť k zmene k lepšiemu. Maľuje, obľubuje cestovanie a turistiku. Pokladá sa za Európana.

Narodili ste sa v roku 1981 na Sibíri v Omsku v Sovietskom zväze do rodiny, ktorá sa hlásila k nemeckej národnostnej menšine. Ako si spomínate na detstvo?

Boli sme ruskí Nemci, žilo ich veľa po celom Sovietskom zväze. Moji rodičia ešte žili v nemeckých dedinách, rozprávali sa medzi sebou po nemecky, pre môjho otca bola ruština cudzí jazyk, ktorý sa učil v škole. Keď sa rodičia presťahovali do mesta, nechceli, aby sme mali ako deti problémy, tak s nami doma rozprávali po rusky. Mama vedela po rusky dobre, otec si však zachovával akcent a všetci hneď poznali, že je Nemec.

Propaganda o víťazstve nad Nemeckom bola v Sovietskom zväze veľmi silná. Aj keď ruskí Nemci vo vojne nebojovali proti zväzu a mnohí žili v Rusku už od čias Kataríny Veľkej vyše dvesto rokov, bolo cítiť, že Nemcov berú ako nepriateľov. I ja som v škole čelil označeniu fašista. Bolo jasné, že sa Nemec nedostane na vyššiu pozíciu v štátnej správe. Nemci žili väčšinou lepšie ako Rusi, boli nábožensky založení. Mali menej problémov s alkoholom, Rusi boli chudobnejší a z toho pramenila závisť i nenávisť. Do Ruska sa za čias Kataríny sťahovali šikovní remeselníci, poľnohospodári, mali viac znalostí ako tamojší Rusi a odrazilo sa to na životnej úrovni.

Neskôr sa rozdiely postupne stierali. Otcovi predkovia vlastnili veľké hospodárstvo, o ktoré po revolúcii prišli. Otec pochádzal z jedenástich detí. Tam nikto bohatý nebol. Keď som mal šesť, presťahovali sme sa do Kazachstanu neďaleko hlavného mesta, kde sme žili dva roky. Omsk bolo veľké špinavé priemyselné mesto so zlým ovzduším. Rodičia pochádzali z dediny a nepáčilo sa im tam. V Kazachstane mali rodinu, žilo tam veľa Nemcov, kúpili si dom.

Aj tam ste boli fašista?

Áno, aj keď na Kazachstan mám dobré spomienky. V škole bolo treba „bojovať“ proti propagande: my sme silní, vybojovali sme víťazstvo, i proti spolužiakom, pre ktorých som bol fašista. V triede bola polovica Kazachov, tí to neriešili. V Rusku patrí k životu biť sa. Biť sa v škole, na diskotéke, v bare, na oslave. Nebralo sa to ako nič mimoriadne.

Všade bol veľkým problémom alkohol a možno to vyplývalo aj z toho, že sa nemali čím chváliť - ani peknými domami či autami, ani bezstarostným životom, ale mohli povedať: my sme silní, veľkí. Propaganda urobila svoje. Vždy to tak bolo a mám pocit, že aj teraz je to tak. V mnohých ruských Nemcoch aj po presťahovaní sa do Nemecka ostal „sovietsky“ človek a ich mentalita sa nezmenila.

Mali ste v Sovietskom zväze kontakt s Nemeckom?

Mali sme o živote na západe veľmi skreslené predstavy. Načierno sme dostávali videokazety s rôznymi filmami, aj americkými, ako chlapci sme pozerali Ramba, Robocopa. Rozprávali nám, že v Nemecku je tak čisto, že môžeme chodiť po cestách v ponožkách, že je všade technika. Predstavovali sme si samých robotov. Počas letu do Nemecka nám deťom v lietadle dali takú elektronickú hru, kde vlk so zajacom chytali vajíčka. Povedal som si, že tí roboti budú skutočne reálni. Boli to šoky a tie pokračovali aj po prílete.

Prečo sa vaši rodičia rozhodli opustiť Sovietsky zväz?

Po nástupe Gorbačova k moci dostali starší ľudia povolenie vycestovať do Nemecka. Aspoň im nemuseli platiť dôchodok. Príbuzní z otcovej strany už odišli skôr, písali nám listy, posielali katalógy, balíky. Pamätám sa na rôzne sladkosti. Rodičia sa rozhodli, že tam bude lepší život a budúcnosť pre nás deti, že v Sovietskom zväze sa to nevyvíja dobrým smerom. Odchádzali vtedy celé rodiny, rodičia s deťmi, so starými rodičmi, celé dediny. Mohli sme si so sebou vziať len dvesto mariek a zbaliť si veci do kontajnera.

Aké boli začiatky v Nemecku?

Boli sme utečenci. Žili sme v utečeneckom tábore, potom v sociálnych bytoch s inými rodinami. Neskôr si rodičia našli prácu, po pár rokoch si postavili dom.

Páčilo sa vám v Nemecku?

Áno, ale bol to šok. Pre nás deti bolo všetky zaujímavé. V Kazachstane sme nemali ani bicykel, ani auto. Tu sme ich obdivovali, aj hračky. S bratom nás zapísali do školy, mňa do druhej triedy, brata do prvej. Sedeli sme v lavici a nerozumeli sme ničomu, nevedeli sme po nemecky. Navyše sa tam rozprávalo dialektom, nemčinou zmiešanou s holandčinou. Pre spolužiakov sme boli Rusi. Včera sme boli Nemci a fašisti, dnes sme Rusi, hovoril som si.

Ako sa k vám správali miestni?

Boli sme jedni z prvých ruských Nemcov, ktorí sa do krajiny prisťahovali. Boli na nás veľmi milí, pomáhali nám. Nevedeli veľa o našej histórii. Predkovia rodičov pochádzali z južného Nemecka, nás usídlili o tisíc kilometrov ďalej na sever. Mentalita ľudí bola iná ako na juhu. Problém nás detí bol, že sme nevedeli po nemecky. Učila nás babka, po roku sme už vedeli po nemecky plynulo.

Neľutovali vaši rodičia svoje rozhodnutie?

Nie, aj keď mame sa spočiatku zvykalo ťažšie. Mala v Sovietskom zväze kamarátky. Rodičia boli naposledy na návšteve v Rusku v roku 2002. Utvrdilo ich to v tom, že sa rozhodli správne. Sťahovanie do Kazachstanu a do Nemecka mi dalo veľa do života. Som viac otvorený cestovaniu po svete, nebojím sa inakosti, naučil som sa jazyky. Deťom istá miera šoku pomáha. Presťahovanie sa môže byť pre dieťa do života aj veľké plus, nemusí to byť preň len negatívne. Môže byť trochu šokované, ale dieťa to posilní, nedá sa chrániť ho neustále v akejsi bubline.

Ako ste sa dostali do Sniny?

V roku 2003 som mal po maturite. V rámci projektu integrácie ruských Nemcov, ktorý podporila Európska únia, som sa v jednom zo zariadení na trávenie voľnočasových aktivít stretol s Eduardom Burašom z Košíc. Medzi slovenskými študentmi bol aj jeden Sninčan. Skamarátili sme sa. Pozval ma na Slovensko. Nasadol som do autobusu a išiel som, aj keď rodičia neskrývali obavy. Býval som uňho dva týždne. Zaujalo ma, že jeho otec podnikal, bolo to pre mňa inšpiratívne. Potom som prišiel druhý raz, tretí raz, spoznal som svoju budúcu manželku a bolo rozhodnuté.

Čo na to vaši?

Rodičia nevedeli nič o podnikaní, otec bol starý komunista, chvíľu im trvalo, kým pochopili, čo chcem robiť a v čom plánujem podnikať. V Nemecku ma už prijali na vysokú školu, rodičia trvali na tom, aby som študoval. Neskôr som na Slovensku popri podnikaní vyštudoval medzinárodný obchod a manažment, vrátane štúdia jazykov.

Ako ste vnímali atmosféru na Slovensku, ktoré v tom čase vstupovalo do Európskej únie?

Videl som krajinu plnú optimizmu, príležitostí a dobrej energie. Ľudia sa nebáli snívať o lepšom zajtrajšku, boli zvedaví, čo chceme robiť, zaujímalo ich to. Všetko vtedy žilo, každý mal nádej, prichádzalo veľa nových vecí, panovalo nadšenie. Keď ľudia začínali podnikať, verili, že im to klapne.

Veľa sa odvtedy zmenilo?

Odišlo veľa, aj mladých, ľudí zo Sniny. Ľudia sú skleslí, optimizmus sa vytratil. Zmenil sa aj pohľad na cudzincov, nie vždy sa na nich pozerá prajne.

Čím si to vysvetľujete?

Slováci nemali dosť trpezlivosti. Rozumiem tomu, keď videli v štátoch Európskej únie, čo všetko môžu a chcú mať, a teraz hovorím výlučne o materiálnych veciach, nemali trpezlivosť počkať na to. Chceli všetko hneď a volili tých, ktorí im povedali, že to zajtra budú mať. Postupne sa situácia zhoršovala a politici využívali nálady obyvateľstva pre svoje ciele, vrátane sociálnych sietí.

Ako vnímate vojnu na Ukrajine?

Je to strašná vec. Mne je úplne jasné, že Rusko je agresor. Moji starí rodičia sa narodili na Ukrajine, ale deportovali ich na Sibír. Prababku deportovali s deťmi, vysadili ich niekde na poli na Sibíri, kto prežije, prežije. Deda počas vojny Stalin poslal do pracovného tábora na sedem rokov len preto, že bol Nemec. Pradeda rovno zastrelili, lebo bol Nemec a protestant. Rehabilitovali ich až v 90. roku.

Na Ukrajine mám veľa kamarátov, často som tam cestoval. Je nepochopiteľné, keď niekto hovorí, že vojnu vyprovokovali Ukrajinci, Amerika či NATO. Viem, že v Rusku sa život necení tak, ako tu v Európe. Propaganda, ktorá vlastne nikdy neprestala, hovorí Rusom, že sú silnejší, musia byť hrdí na svoje územie, na jeho veľkosť, na rakety. Rusi sa vždy pozerali na iné národy zvrchu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín