STAKČÍN. Vlastnili ho princovia a baróni. „Nenápadný“ kaštieľ, ktorý vybudovali na periférii vtedajšej monarchie, prechádza rozsiahlou obnovou. Je národnou kultúrnou pamiatkou.
Obec Stakčín v Sninskom okrese uspela s projektom rekonštrukcie kaštieľa na múzeum rusínskej kultúry. Z plánu obnovy a odolnosti získala 1,82 milióna eur. Jej spoluúčasť je nulová.
„Kaštieľ sa skladá z dvoch častí, staršej a novšej, obe boli prepojené osembokovým átriom. Teraz prerábame novšiu. V minulosti slúžila ako kino a spoločenská sála, sídlila tu aj knižnica. Kino ukončilo prevádzku približne v roku 2000, odvtedy budova ostala prázdna,“ hovorí starosta Dušan Kolcun (Hlas).
Do Polonín milióny ešte neprišli, už je problém. Kritika europoslanca vyvolala audit Čítajte V roku 2012 sa obec pustila do obnovy staršej časti kaštieľa, ktorá slúži ako miestnosť pre kultúrne vystúpenia, svadby či konferencie. Už vtedy samospráva rozmýšľala nad tým, ako zrevitalizovať aj novšiu časť.
„Na budove boli osekané omietky, aby projektanti vedeli, aké mala budova pôvodné tvary, ako boli osadené okná. Vypracovali sme projektovú dokumentáciu. Opakovane sme podávali žiadosti na získanie finančných prostriedkov, neboli sme však úspešní. Od roku 2014 objekt stál v takomto stave, a to sa nepriaznivo podpísalo pod stav múrov,“ vysvetľuje.
Knižnica a múzeum
Kaštieľ je národnou kultúrnou pamiatkou, preto ho rekonštruujú podľa požiadaviek pamiatkarov. Tí chodievajú pravidelne na kontrolné dni.
„Zatiaľ všetko prebieha v súlade s projektovou dokumentáciou a naším rozhodnutím,“ potvrdzuje odborný pracovník Krajského pamiatkového úradu v Prešove Anton Liška.
Projekt okrem stavebnej časti, ktorá umožní opätovne spriechodniť obe časti kaštieľa, rieši čiastočne aj interiérové vybavenie.
Zámerom je vrátiť do priestorov knižnicu a zriadiť v nich múzeum. Jeho presné obsahové zameranie závisí od schválenia ďalšieho projektu v rámci cezhraničnej spolupráce s poľským partnerom.
V Stakčíne mohlo byť z kaštieľa múzeum, peniaze odtiekli späť do Bruselu Čítajte Projekt v hodnote necelých 400-tisíc eur je v štádiu posudzovania, výsledok bude známy až na jeseň.
„Uvažujeme aj o zriadení expozície venovanej vysťahovaným obciam pre vodárenskú nádrž Starina. Leží v našom katastri a takáto ucelená stála expozícia chýba. Po kine nám ostala stará premietacia technika, plánujeme vystaviť aj tú,“ hovorí Kolcun.
O tom, či po čase presťahujú do vynoveného kaštieľa expozíciu z obecného múzea, ktorá aktuálne sídli v zrekonštruovanej budove bývalej maďarskej strážnice, je podľa starostu zatiaľ predčasné hovoriť.
„Ľudia sa obnove kaštieľa tešia. Oceňujú, že bude vyzerať dôstojne a nebude špatiť centrum obce,“ uzatvára starosta.
Stavebná časť musí byť ukončená do marca budúceho roka.
V stakčínskom múzeu vystavujú živú históriu. Dá sa jej dotýkať Čítajte Zaujímaví vlastníci
Kaštieľ v Stakčíne je podľa regionálneho historika Miroslava Buraľa zaujímavý z viacerých hľadísk. „Sú to v podstate dva kaštiele z dvoch časových období. Zaujímavosťou je, že ich vlastnili dvaja princovia a niekoľko barónov,“ hovorí.
Presný rok, kedy bola postavená staršia časť, nepoznáme.
„Je buď z konca 18. storočia, čo by znamenalo, že ju postavil gróf Ladislav Szirmay z Pozdišoviec, ktorý dal postaviť aj kaštieľ v Kamenici nad Cirochou. Ak je zo začiatku 19. storočia, kedy už máme potvrdenú jeho existenciu, dal ho postaviť gróf Juraj Servicky, Srb gréckeho pôvodu,“ hovorí Buraľ.
Novšiu časť kaštieľa postavili medzi rokmi 1866 a 1869.
„Na mape z roku 1866 neexistuje, ale neskôr sa zo štatistík sčítania domov dozvedáme, že kaštieľ tu už stál. Dal ho postaviť barón Ján Fröhlich, s prídomkom de Salionze. Bol to vojak rakúsko-uhorskej armády, ktorý sa v roku 1848 vyznamenal v bojoch pri talianskom meste Salionze vo vojne proti Talianom a za to dostal barónsky titul. V Stakčíne žil s celou rodinou,“ približuje históriu Buraľ.
Barón dal postaviť napríklad aj klimatické kúpele, zasadil sa o to, že v Stakčíne bol zriadený prvý poštový úrad, o päť rokov skôr ako v Snine.
„Krátko pred smrťou sa rozhodol kaštieľ predať. Kúpil ho druhorodený syn belgického kráľa Leopolda I. Filip Eugen. Nevieme, či tu niekedy bol. Mal tu však k dispozícii komfortné zariadenie, z tohto obdobia sa zachovala najkomplexnejšia dokumentácia o vybavení miestností, na samostatnom panstve viedli podvojné účtovníctvo,“ hovorí.
Jeden z najbohatších mužov Európy
Ďalšími vlastníkmi kaštieľa boli Očkajovci a Beňovskí s prepojením na Mórica Beňovského. Zvláštnu pozornosť si však podľa Buraľa zasluhuje Guido Henckel, prvý princ z Donnersmarcku, ktorý kúpil kaštieľ na konci 19. storočia.
„Bola to kontroverzná osobnosť. Bol to jeden z najbohatších mužov Európy, vlastnil bane a železiarne v Sliezsku. Žil v Paríži, kde sa oženil s najslávnejšou francúzskou kurtizánou s prezývkou La Paiva. V Sliezsku jej dal postaviť kaštieľ, ktorý nazývali Sliezsky Versailles. Neskôr ho komunisti ako symbol prepychu zlikvidovali,“ hovorí Buraľ.
Poslednými vlastníkmi stakčínskeho kaštieľa bola rodina Wenckheimovcov z Veľkých Levár zo Záhoria. Majetok bol po vojne znárodnený a prešiel do vlastníctva obce.
Návrat do pôvodnej podoby
Buraľ priznáva, že aj jeho samého prekvapilo, kto všetko vlastnil „nenápadný“ kaštieľ na periférii vtedajšieho Rakúsko-Uhorska.
„Niečo sme vedeli, o niečom boli k dispozícii len strohé údaje. Informácie sme získavali z rôznych archívnych a cirkevných zdrojov,“ hovorí.
Zriadiť v kaštieli múzeum je podľa Buraľa vynikajúci spôsob využitia.
„Vysídľovanie obcí nad Starinou a budovanie nádrže sú veľmi dobre zdokumentované. Samostatná expozícia venovaná hornej Ciroche neexistuje, a keďže je v katastri Stakčína, je logické, aby tu bola,“ myslí si.
Obnovu pamiatky pod dohľadom pamiatkarov víta.
„Teší ma to. Prestavba v 50. rokoch, keď sa tu zriadil kultúrny dom a kino, znamenala na jednej strane zásah do dispozície budovy, ale na druhej strane sa tak vlastne zachránila a nezbúrala. Teraz sa nová časť vracia naspäť do podoby, ako vyzerala v 19. storočí,“ uzatvára Buraľ.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
