ZEMPLÍN. Keď sa tridsiatnika Petra Tričáka pýtame, či by sa vrátil žiť do rodného Čertižného, jeho odpoveď znie paradoxne. Áno, vrátil by sa – ale len preto, že jeho práca programátora mu umožňuje robiť na diaľku.

S manželkou si svojpomocne opravujú starý dom. Zatiaľ na chalupu. „Veľmi rád sa tam vraciam. So svojou profesiou viem žiť aj na takom mieste, z ktorého mnohí odchádzajú. Uvidíme,“ rozmýšľa.

Čertižné je koncová obec pri slovensko-poľskej hranici. Leží v okrese Medzilaborce, kde nezamestnanosť presahuje desať percent a je takmer dvojnásobná oproti celoslovenskému priemeru.

Vrátiť sa domov?

Mladý ítečkár opisuje, čo znamená žiť v jednom z najmenej rozvinutých regiónov Slovenska: buď sa prispôsobíte obmedzeným možnostiam, alebo odídete. Z jeho triedy na gymnáziu sa do rodnej obce vrátila len jediná spolužiačka – zubárka.

Na východe Slovenska sa dnes systematicky vyľudňujú celé obce a mestá. Nie je to osobné zlyhanie ich obyvateľov - je to výsledok toho, ako krajina dlhodobo prehliada svoje periférne regióny.

A nie je to náhoda – až 67 percent našincov v prieskume Slovenskej akadémie vied uviedlo, že kľúčom k dosiahnutiu úspechu je žiť v prosperujúcom regióne. „Znamená to, že ľudia silne reflektujú existujúce regionálne nerovnosti,” vysvetľuje sociológ Daniel Gerbery z Univerzity Komenského.

Petrov príbeh ukazuje, že život v našich najmenej rozvinutých regiónoch je v podstate o neustálom doháňaní. Kým študoval, strávil denne na ceste aj štyri a pol hodiny. Z Čertižného autobusom do Medzilaboriec, vlakom do Humenného, rýchlikom do Košíc.

Neskôr z Čertižného cestoval do Popradu na týždňovky a bolo to ešte horšie.

„Prakticky som už v nedeľu na obed musel odísť z domu a do Popradu som dorazil až večer. Pri návrate domov ma v Medzilaborciach museli čakať rodičia, lebo už žiadny autobus nešiel. Precestoval som kopu času a peňazí,“ hovorí Peter, ktorý dnes žije s manželkou v Prešove.

Analytik Inštitútu zamestnanosti Michal Páleník vysvetľuje, že ide v podstate o akýsi začarovaný kruh. Keď máme menej spojov, cestuje nimi menej ľudí. To vedie k tomu, že obce aj štát znižujú dotácie do verejnej dopravy. Spoje sa potom ešte viac preriedia. Výsledkom je, že ľudí je v autobusoch ešte menej. Obyvatelia sú tak závislí na autách. Bez nich, ako hovoria miestni, sú stratení.

Peter Tričák v Čertižnom. (zdroj: Archív Peter Tričák)

Kde nakúpiť?

Keď v Čertižnom zatvorili jediný obchod s potravinami, obyvatelia mali ešte o dôvod menej zostať. Ďalší z príkladov, ako ekonomické zaostávanie regiónu ovplyvňuje každodenné životy ľudí.

A Peter to opäť dôverne pozná z vlastnej skúsenosti – jeho mama prevádzkovala v Medzilaborciach predajňu zdravej výživy.

„Pomáhal som jej, spravoval som e-shop, zamýšľal som to rozbehnúť vo väčšom, zriadiť veľkosklad. Narazil som však na miestnu slabú kúpnu silu a napokon sme museli obchod zatvoriť,” hovorí.

Jeho dedina sa tak zaradila medzi 121 obcí Prešovského kraja, kde ľudia nemajú kde nakúpiť základné potraviny. V týchto potravinových púšťach žije 25-tisíc obyvateľov, prevažne seniorov. Bez auta a možnosti častejšie dochádzať do mesta sú odkázaní na drahší tovar z pojazdných predajní – ak k nim vôbec prídu.

Obyvatelia potravinových púští buď míňajú viac peňazí na cestovanie za nákupmi, alebo kupujú menej zdravé potraviny, dovysvetľuje docent František Križan z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského.

Problémom nie sú len vyššie ceny v malých predajniach, ale aj obmedzený výber tovaru. Napríklad ľudia s potravinovými intoleranciami si často nemajú z čoho vybrať.

Kde sú všetci susedia?

Prázdne regály v obchodoch sú zrkadlom prázdnych dedín. Nie každý má také šťastie ako Peter, ktorý môže pracovať na diaľku. Päťdesiatnik Jaroslav Legdan zo Zboja si musel vybrať medzi rodinou a lepším zárobkom.

Sedem rokov pendloval za prácou do Ostravy. „Pracoval som so železom, robota bola ťažká,” hovorí. Dnes je robotníkom v štátnych lesoch, ktoré sú najväčším zamestnávateľom v Uličskej doline.

„Je to ako sociálny podnik, drží ľudí, aj keď ani zďaleka nie toľko ako v minulosti. Je to istota, výplata príde na účet načas. Na jednoduchý život stačí, nemôžeme si dovoliť vyskakovať. Chodievam na nočné, cez deň si privyrábam pri stavebných prácach.”

Jaroslav Legdan je srdcom dobrovoľný hasič. (zdroj: Korzár/Jana Otriová)

Zboj, kde Ladislav žije, je v rebríčku najrýchlejšie a najdramatickejšie sa vyľudňujúcich obcí na prvom mieste. Jedným z dôvodov je práve odchod za zárobkom. Z celého Zemplína ľudia odchádzali za prácou odnepamäti.

Humánny geograf Ladislav Novotný z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach opisuje, že z regiónu sa chodilo do iných častí Uhorska a neskôr Československa, ale aj na Dolnú zem. Veľké migračné vlny smerovali aj do USA, Kanady či Argentíny.

Dokumentuje to nielen pôvod rodičov Andyho Warhola z Mikovej, ale aj rôzne krajanské spolky či Múzeum vysťahovalectva v Ťahyni v Pavlovciach nad Uhom v okrese Michalovce.

„Amerikáni boli aj po odchode dôležitým zdrojom peňazí a rozvojových impulzov pre región,“ hovorí Novotný.

V minulosti dokázal tieto odchody vykompenzovať mnohodetný model rodiny. Dnes je situácia výrazne odlišná. Za posledných päť rokov prišiel 430-tisícový Zemplín až o 13,5-tisíca obyvateľov, čo je viac ako má celý okres Medzilaborce dokopy.

„Vidím to na hasičských súťažiach,” zamyslí sa Jaroslav.

„Pred ôsmimi rokmi som dokázal postaviť tri ženské družstvá. Keď som vyhlásil poplach, k autu pribehlo desať chlapov. Teraz som vďačný za posádku jeden vodič plus traja hasiči. Nie všetci, pravda, odišli, ale mnohí sa poženili a povydávali. Aj moje dve dcéry odišli z obce, žijú a pracujú v Snine.”

Kam poslať deti do školy?

Starnúca populácia už nedokáže nahradiť tých, čo odišli. Vidno to aj na škôlkach. Za 20 rokov klesol počet materských škôl v regióne o štvrtinu, z 262 na 192, ukazuje štatistická ročenka Centra vedecko-technických informácií.

Samospráva musela zatvoriť aj školu v Zboji, školopovinných detí v obci už niet.

Podľa humánneho geografa Novotného bude zabezpečenie vzdelávania v budúcnosti ešte náročnejšie. Pri prudko klesajúcom počte detí sa región bude musieť rozhodnúť – buď financovať malé školy s kvalifikovanými učiteľmi, alebo mať v celom okrese len niekoľko škôl a zabezpečiť do nich dopravu detí.

Peter Tričák vníma úpadok miestneho školstva citlivo.

„Gymnázium v Medzilaborciach zlúčili so strednou odbornou školou a prakticky prestalo existovať. Je mi to ľúto. Navštevoval ho aj môj otec, hneď vedľa našej triedy viselo tablo s jeho fotografiou. Škola vyprodukovala veľa šikovných ľudí. Väčšina mojich spolužiakov v meste odišla do iných miest, ale aj do zahraničia,“ hovorí.

Svetlou výnimkou je Petrova spolužiačka, ktorá si v obci otvorila zubnú ambulanciu.

„Chodievam k nej z Prešova a som veľmi spokojný. Možno sa aj vďaka tejto a podobnej výnimke zmení pohľad ostatných na región, kde sú mnohí lekári už v dôchodkovom veku a panuje obava, že ľudí nebude mať kto liečiť,“ vraví.

Ako vyžiť?

Z 19 najmenej rozvinutých okresov na Slovensku je 15 na východe krajiny. Keď sa región označí ako najmenej rozvinutý, malo by to znamenať extra podporu od štátu. Realita je však neraz iná. Podľa analytika Michala Páleníka je podpora týchto okresov zo strany vlády viac-menej symbolická.

Nedostatok pracovných príležitostí a nízke platy sa následne prejavujú v tom, že ľudia majú zo svojich príjmov problém vyžiť. Sú ohrození chudobou.

Tá v posledných rokoch výrazne stúpla v celej krajine, no najviac je cítiť v Prešovskom kraji. Riziku chudoby je tu vystavených až 27,6 percenta obyvateľov - čo je o alarmujúcich desať percentuálnych bodov viac než je celoslovenský priemer.

Ešte horšie je to pri tých najhorších podobách chudoby – pri materiálnej a sociálnej deprivácii, v porovnaní so zvyškom krajiny je v kraji dvojnásobná.

Znamená to, že domácnosti nemajú úspory, ktoré by im pomohli vysporiadať sa s nečakanými výdavkami, nemôžu si dovoliť cestovať na dovolenku, nedokážu splácať úvery a dlhy, nemôžu si dovoliť kúpiť jedlo s mäsom a udržiavať primerané teplo v domácnosti.

„Chudoba a sociálne vylúčenie nie je len stav, že si niečo nemôžete dovoliť. V mnohých ohľadoch zužuje a obmedzuje autonómiu a možnosti voľby nielen v oblasti spotreby, ale aj voľby životných dráh v budúcnosti,” vysvetľuje sociológ Gerbery.

Čakať na zmenu?

Nádejou pre Medzilaborsko by podľa Petra mohlo byť oživenie turizmu. „Bola by to cesta. Prírodu máme krásnu, turistov vieme nalákať. V Poľsku to funguje, mohlo by aj u nás. No obce sa musia spojiť a ponúknuť turistovi program na viac dní,“ hovorí.

Cez sociálne siete sa snaží propagovať región, ukazovať, prečo sa tam oplatí prísť. Hrdo sa hlási k Rusínom.

„Kým v meste musí ísť človek za kultúrou, v obci príde kultúra za ním. V Čertižnom máme pamätnú izbu, knižnicu, prístup na internet, voľne prístupné fitko, multifunkčné ihrisko, možnosti turistiky,“ vyratúva.

Nádejou pre menej rozvinuté regióny by mohol byť turizmus. (zdroj: Ilustrácia S.L. s Midjourney)

Toľko preferovaný turizmus v nádhernej prírode Národného parku Poloniny však podľa Jaroslava kraj „nespasí“.

„Ľudia nastavali v obci penzióny, návratnosť je 20 rokov. Turisti sa u nás nezdržia, len sa cez nás ´prevalia´. Idú do Novej Sedlice, vyjdú na Kremenec, na Jarabú skalu. V penziónoch sa nevarí, chýbajú zážitkové atrakcie, ktoré by turistov v regióne zdržali,“ dopĺňa.

Turisti sa dnes do stanu nehrnú, potrebujú určitý komfort. No ľudia sú v Zboji odkázaní na studne a palivové drevo. V obci chýba vodovod, kanalizácia, nie je zavedený plyn.

Hoci majú Zbojčania vodárenskú nádrž Starina doslova na dosah ruky, vodu z nej neberú. Až 24 obcí v okrese Snina nemá vodovod, 28 kanalizáciu.

„Ak chceme uvažovať o tom, že časť ľudí, ktorým to práca umožní, sa vráti alebo ostane žiť v svojom regióne, základná infraštruktúra od vodovodu po kvalitné internetové pripojenie je takmer nevyhnutnou podmienkou,“ zdôrazňuje humánny geograf Novotný.

Prudko sa rozvíjajúce Poľsko a s Európskou úniou zblížená Ukrajina by sa mohli stať pre horný Zemplín obrovskou rozvojovou príležitosťou, myslí si odborník.

Nevyhnutnou podmienkou sú však dobré cesty. Nedávno síce vláda zaradila vybudovanie diaľnice D1 v úseku Bidovce - štátna hranica s Ukrajinou medzi strategické investície, ale stavať by sa malo začať až v roku 2028.

Prečo zostať?

Po hlbšom pohľade na región sa môže zdať, že nemá čo ponúknuť. Košičan Roland Noga však vidí jeho potenciál. Pred 25 rokmi sa rozhodol opustiť metropolu východu a presťahovať sa do Oľky v Medzilaborskom okrese.

„Bolo to čarovné miesto. Neobývané drevenice, všetko zarastené, plno zvierat, sovy, orly, jelene. Skrátka, nejasná správa o konci sveta. Magický a silný kraj,” vysvetľuje svoje rozhodnutie.

Ku „koncu sveta“ nemal rodinné väzby, spoznal ho cez priateľa, ktorý tam chodieval k babke.

Kúpil drevenicu a s partnerkou ju postupne premenili na domov. „Kúpil som ju za lacno, bola v žalostnom stave. Podpáľ ju, povedal mi kamarát, keď ju videl. Neposlúchol som ho,“ hovorí.

Košičan Roland Noga žije v Oľke. (zdroj: Jana Otriová)

V drevenici si zriadil dielňu, vyrába remene, obojky, postroje, opasky, puzdrá, zvonce, opravuje konské sedlá. Chová kozy, hydinu a kone, v záhrade pestuje rôzne druhy zeleniny. Malé gazdovstvo zabezpečuje Nogovcom sebestačnosť.

Aj on však naráža na realitu života v zaostávajúcom regióne – do Humenného musí cestovať 34 kilometrov, do Stropkova 30. Bez auta by to nešlo. Internet funguje kolísavo, optický kábel sem nedotiahli.

Aj magický kraj sa za štvrťstoročie zmenil. „Lesy vyrúbali, zver zmizla, potoky vyschýnajú. Prichádzame o vodu, ľudia musia prehlbovať studne,“ hovorí.

Pred rokmi sa z obavy zo znečistenia spodných vôd zapojil do združenia Aropaňe proti zámerom americkej ropnej spoločnosti ťažiť na východe ropu a zemný plyn.

Roland svoje rozhodnutie spred štvrťstoročia neľutuje a stále ho pokladá za „dobré“, hoci priznáva, že si vie predstaviť, že by žil aj inde. V meste však rozhodne nie. „Tu zhasnete svetlo a je tma. Žijeme na konci dediny, máme krásny priestor, les na dosah. Má to svoje výhody. Aj nevýhody, ako všetko,“ uzatvára.

Text je súčasťou mediálnej série Slovensko nie je krajina pre slabších. V nej sa podrobne venujeme jednotlivým skupinám ľudí, ktoré u nás ťahajú za kratší povraz. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, s podporou SlovakAid a Človeka v ohrození.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín