HUMENNÉ. Usmiaty, veselý a šťastný. Takýto je Ladislav Grosman, prozaik, publicista a scenárista, humenský rodák, na fotografii so svojou neterou Aničkou (1947) pri tanci na jej svadbe v Izraeli. V roku 1970 ich odfotografoval Aničkin manžel Tomi (Tomáš) Shved.
Ujo Laco, ako ho neter volala, jej v krajine ďaleko od domova nahradil otca a jej deťom dedka.
„Bol úžasný, vtipný, ale aj vážny. Bol veľmi múdry a usilovný. Stále mi veľmi chýba. Dalo sa s ním rozprávať o filozofii, aj o každodennom živote. Keď sa v našom živote vyskytnú problémy, keď ako teraz prežívame ťažkú situáciu, s kým sa mám radiť? Nemám takú osobnosť, ktorú by som si vážila tak ako uja Laca, nemám nikoho, s kým by som sa mohla porozprávať tak ako s ním,“ vyznáva sa Anička z lásky k príbuznému.
Svadba Aničky a Tomiho. Ujo Laco tancuje s nevestou. (zdroj: Archív Anny Shved)Do života rodín zasiahla vojna
Fotografie z rodinného albumu vrátane fotografií od Grosmanovho syna Jiřího vystavili vo Vihorlatskej knižnici pri príležitosti Literárneho festivalu venovaného pamiatke Ladislava Grosmana, významného Humenčana, autora literárnej predlohy k oscarovému filmu Obchod na korze.
„Náš otec, volali sme ho tatko, bol starším bratom uja Laca. Zo šiestich súrodencov ostali po vojne traja - tatko, teta Zuzana a ujo Laco ako najmladší z detí. Tatko ostal v Humennom, teta Zsuzsi ako lekárnička dostala umiestenku do Kráľovského Chlmca, kde žila s manželom až do dôchodku. Ujo Laco odišiel do Prahy, oženil sa s tetou Editou. Žili tam až do roku 1968, potom sa presťahovali do Izraela. Tam ujo v roku 1981 zomrel. Teta Edita nemohla ostať v ich byte, presťahovala sa za synom Jirkom do Kanady a žila v Toronte až do svojej smrti v roku 2020. Zomrela ako 96-ročná,“ začína načierať do spomienok Anička.
Zomrela Edita Grosmanová. Bola v transporte do Auschwitzu Čítajte Edita Grosmanová (1924 – 2020), rodená Friedmannová, tiež Humenčanka, bola spolu so sestrou Leou v prvom transporte židovských dievčat, ktoré 25. marca 1942 odviezli do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. V tábore smrti prežila tri roky a tri mesiace.
„Rodičia tety Edity v čase Povstania boli na stanici v Ružomberku, boli tam vtedy aj Grosmanovci. Jedna z dcér Friedmannovcov bola hluchonemá. Teta rozprávala, že cítila lietadlá už vtedy, keď ich nikto ešte nepočul. Stiahla celú rodinu zo stanice, a tak ich vlastne zachránila pred náletom lietadiel, ktoré rozbombardovali celú stanicu. Grosmanovci, tatkovi rodičia a traja súrodenci, zahynuli.“
Ostala u otcovej sestry
Aj keď sa súrodenci Grosmanovci po vojne rozišli po republike, ostávali v kontakte.
„Teta Zsuzsi, sestra môjho otca a uja Laciho, a jej manžel Béla báči bývali v Kráľovskom Chlmci a viedli tam lekáreň. Nemali deti. Každý ich tam poznal. Žila som u nich a každý si myslel, že som ich dcéra. Náš tatko tesne po vojne získal vysokú funkciu na povereníctve v Bratislave. V roku 1951, keď sa začal vyšetrovať Slánsky, brat Juraj mal vtedy šesť týždňov a ja štyri roky, jedného dňa tatko cestoval vlakom do Prahy na poradu. Vzali ho z vlaku a zmizol," spomína Anička.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
