Z tvorby fotografa Tomáša Leňa (22 fotografií)

Do fotografovania sa pustil, keď mal dvanásť rokov. Dedova Ikoflexka s otváracou šachtou navrchu bola preňho zakázanou, ale aj zázračnou krajinou. Ako pätnásťročný išiel fotografovať vysídľovanie obcí pre vodárenskú nádrž Starina, čo ho poznačilo i sformovalo natoľko, že sám začal pátrať po svojich koreňoch.

Humenčan TOMÁŠ LEŇO (60) priznáva, že Rusíni, ktorých fotografoval nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, mu dali veľmi veľa a táto téma bola preňho darom. V rodisku pripravuje výstavu, výber z jeho celoživotnej tvorby, zhrnutý do troch odlišných cyklov: Rusíni, Búranie ateliéru Josefa Sudka a Môj Balkán. Posledné dva sú sériou záberov, ktoré neboli ešte nikde vystavené ani publikované.

Na začiatku vašej fotografickej cesty bol fotoaparát vášho starého otca, primára MUDr. Andreja Leňa, priekopníka chirurgie na Slovensku. Humenská nemocnica nesie jeho meno.

Dedo veľmi rád fotografoval. Ako dolnozemský Slovák, človek z nížiny, obdivoval Tatry. Mal starší fotoaparát Ikoflex, doma sme ho dôverne nazývali ikoflexka. Bola to staršia dvojoká zrkadlovka s otváracou šachtou navrchu. Práve to sa mi na nej veľmi páčilo. Pre mňa však znamenala „zakázanú krajinu“. Fotoaparát bol odložený na poličke, kam moje ruky ešte nedosiahli a smel som ho chytiť len pod prísnym dedovým dozorom. Mohol som ho otvoriť a zaostriť. Po dvoch minútach som ho musel vrátiť.

Zrejme aj v mojom prípade platilo, že najviac chutí zakázané ovocie, lebo fotografovanie bolo od začiatku pre mňa očarujúcou mágiou. Neskôr mi starší brat Andrej ukázal, ako sa s fotoaparátom zaobchádza, voviedol ma do tajov chemickej práce v čiernej komore.

Základy fotografovania sme zvládali spoločne s Jožom Ondzikom, mojím priateľom z detstva. Mali sme vtedy dvanásť rokov. Prvý zväčšovák mi daroval náš známy, pán Bresler. Dodnes opatrujem svoje prvé významnejšie fotografické ocenenie. Ako ôsmak, vtedy som mal štrnásť rokov, som v roku 1978 získal prvé miesto vo fotografickej súťaži „Čím budem“, ktorú organizoval Okresný dom pionierov a mládeže v Humennom.

Niekto s niečím bojuje, rozhoduje sa, či ho to zaujme alebo nie. V mojom aj Jožovom prípade to išlo priamočiaro. Fotografovanie nás nadchlo a drží nás to doposiaľ. Bavilo a baví nás to stále. Neriešili sme, či máme úspechy alebo nie. Tešili sme sa z toho, že tvoríme. Dnes po rokoch sa zamýšľam, čo je v tvorbe najdôležitejšie. Každý človek chce úspech, chce zažiť svojich pätnásť minút slávy. To je v poriadku. No od počiatku túžiť po vidine úspechu nemá zmysel, lebo tak nikdy nič nedosiahnete.

Zamerať sa na tvorbu, na samotnú podstatu, snažiť sa chápať ľudí pred objektívom a neposudzovať ich, snažiť sa chápať ich osud, myslieť na to, že svojou výpoveďou obohatíš druhých, ale aj seba, vtedy úspech prichádza automaticky. My sme s tým nebojovali, my sme sa tešili.

Ako pätnásťroční gymnazisti ste spolu s Jožom Ondzikom išli fotografovať vysídľovanie siedmich obcí kvôli vodárenskej nádrži Starina (1979 – 1987). Vedeli ste, do čoho idete? Neboli ste na takú vážnu tému primladí?

V rokoch, keď sme sa mali prirodzene zaujímať o dievčatá, sme sa po prvýkrát stretávali s tragédiou, so smútkom, s pochopením toho, čo znamená mať vlastný domov a čo sú to korene. Táto téma nás oboch formovala ako ľudí.

Ďakujem Márii Miškovej, pracovníčke osvetového strediska v Humennom, ktorá tam doviedla fotografov, filmárov, výtvarníkov. Je to jej veľká zásluha. Postupne sa táto téma vykryštalizovala na veľmi hlbokú ľudskú osobnú tému, ktorá nás zmenila.

Fotografie zo Stariny chytili za srdce aj odbornú verejnosť, však?

V roku 1986 sme na medzinárodnej fotografickej súťaži vysokoškolákov Fotografia Academica v Pardubiciach vyhrali s cyklom fotografií zo Stariny všetko, čo sa vyhrať dalo. Môj cyklus sa nazýval „Farebný svet“. Predsedom poroty bol profesor Jan Šmok, vysokoškolský pedagóg na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení.

Kvôli nám museli zmeniť štatút súťaže, keďže sa udeľovala len jedna medaila, prvé, druhé a tretie miesto a ocenenia spoločenských organizácií. My sme s Jožom dostali dve medaily, dve prvé miesta a rozdelili sme si všetky ceny organizácií. O rok neskôr som ten úspech sčasti zopakoval, získal som prvé miesto.

Profesor Šmok nás predstavil „jak kluky“ z východu Slovenska, ktorí všetkým ukázali, „jak se to dělá“. Zdôraznil, že je príznačné a veľmi dôležité, že takí mladí ľudia začali spracúvať takú spoločensky závažnú tému.

Vnímali ste to aj vy tak?

Rusíni mi boli veľkým darom. Človek vo svojom živote niečo hľadá, ale nevie vždy, po čom túži a čo chce pre seba objaviť.... Som z česko-slovenskej rodiny, čo na východe Slovenska nie je žiadny výnimočný jav. Stále som bol vnútorne s niečím nespokojný a začal som si uvedomovať, že hoci mali Rusíni málo materiálneho bohatstva, no mali svoje nebo nad hlavou a zem pod nohami, oni si jasne uvedomovali svoje korene.

Je pravdou, že mnohí mladí sa vysídľovaniu tešili, lebo v kraji nevideli perspektívu. Starí ľudia však po presťahovaní sa do Sniny a Humenného do bytoviek často za krátky čas z tohto sveta odchádzali. Čo bolo predtým také silné a neskôr bolo popretŕhané a stratené? Korene. Oni mi ukázali cestu. Začal som aj ja pátrať po svojich koreňoch a našiel som ich v Srbsku. Priznávam sa k nim cez fotografie.

Dedo primár síce pochádzal zo slovenskej menšiny vo Vojvodine, no sú to Slováci ktorí žijú v Srbsku. Aj ja sa takto cítim byť súčasťou srbskej histórie. Cítim sa byť zároveň Slovákom, Srbom i Čechom.

V dokumentovaní života Rusínov ste pokračovali ďalej.

Po tvorivej prestávke sme sa opäť pustili do fotografovania Rusínov, vyzval som k tomu Joža Ondzika, ktorý už pracoval v Dolnom Kubíne. Vtedy v roku 1996 som ani nemal vhodný fotoaparát, musel som si na jeho kúpu požičať. Pre dokumentáciu sme si zvolili akúsi časť pre celok - rusínsku obec Ruský Potok.

O rok neskôr sme už vystavovali prvé zábery v dedinskej krčme. Chceli sme vedieť, či sa to ľuďom páči, či to má u nich odozvu, či to má teda zmysel aj pre nás. Bol som rozhodnutý, že ak sa to nestretne s pochopením, nebudem v tom pokračovať. Fotografiami sme doslova oblepili celú krčmu.

V deň vernisáže prišli priatelia fotografi, aj z okolitých miest, a zopár miestnych štamgastov. Dedinčania však akosi nechodili. Bol som sklamaný. Neskôr nám krčmár povedal, že sa na fotografie prišla pozrieť celá dedina, dokonca sa poniektorí obliekli do sviatočného ako do cerkvi. A prichádzali aj ľudia z okolitých dedín. Cyklus Ľudia spod Bukovských vrchov, resp. Ľudia z Ruského Potoka, sme vystavovali neskôr aj v iných dedinách.

V 1998 roku ste fotografie vystavovali v Humennom. Na vernisáž vtedy prišiel jeden z najznámejších slovenských fotografov Tibor Huszár. Čo to pre vás znamenalo?

Bol pre nás nedostižnou mannou. Veľa sme o ňom počuli, množstvo pravdivých i vymyslených príbehov. Jedna známa kritička fotografie ho pol hodiny po telefóne presviedčala, aby sa na nás prišiel pozrieť. A on skutočne prišiel. Zastavil sa postupne pred každou fotografiou na dve–tri minúty. Keď skončil, povedal: „Je to výborné.“ Dodal, že patríme k špičke európskej dokumentárnej fotografie.

Odvtedy sme s Tiborom až do jeho smrti boli priatelia. Bezúročne sme využívali jeho tmavú komoru v Bratislave. Zblížili sme sa aj rodinne. Príznačné preňho bolo, ako rýchlo pracoval. Aj on sa začal zaujímať o Rusínov. Keď som bol uňho v sprivatizovanej továrni v Pezinku, povedal mi, že kúpi tisíc sviečok, zapáli ich v cerkvi v Ruskom Potoku a pošle tam veriacich. „Bude to krásna fotografia,“ predstavoval si.

Povedal mi o tom v pondelok. V stredu som volal s Jožom, ktorý sa pre množstvo škatúľ nemohol ani pohnúť v Tiborovej tmavej komore v Bratislave. Boli plné sviečok. Na ďalší týždeň už Tibor fotil v Ruskom Potoku. Raz mi zavolal jeden známy fotograf, že Tibor okopíroval moju fotografiu zvonára, pána Parasku z Ruského Potoka.

Mám ju veľmi rád. V tej istej zvonici ťahajú ľudia zvony na Tiborovej fotografii. Musím povedať, že moja je lepšia (smiech). Ja som však Tiborovi nemal čo odpúšťať, bol veľkorysým človekom a urobil pre mňa v živote veľa.

(zdroj: Tomáš Leňo)

Neskôr ste fotografovali Rusínov aj v Poľsku, na Ukrajine, v Srbsku. Výsledkom bola nielen výstava fotografií, ale aj kniha.

Ešte raz zopakujem, že Rusíni boli pre mňa darom. Spočiatku som si myslel, že to ja dávam čosi veľké im: chodievali sme fotografovať po dedinách, robili sme tam výstavy, vystavovali sme v najznámejších galériách na Slovensku, aj v Európe. Naopak, to oni mi dali veľkú príležitosť rastu, stali sa vzorom osobného charakteru.

V roku 2011 sme s Jožom Ondzikom vydali knihu Rusíni. Vernisáž súbornej výstavy na Bratislavskom hrade bola 2. novembra 2012. Bolo to v rámci Európskeho festivalu fotografie, išlo o jeden z najlukratívnejších výstavných priestorov v hlavnom meste. Termín sa však prekrýval s Dušičkami. Hovorili sme si, kto už len príde na Dušičky na vernisáž? Prišlo plno ľudí, nielen našich, ale aj zahraničných fotografov, teoretikov fotografie, ale dôležité je, že aj veľa Rusínov. Priznám sa, bol som šťastný. Vtedy som už vedel, že s témou Rusíni po tridsiatich rokoch končím. Fotografiou som k tejto téme vypovedal, čo som vypovedať chcel.

V talóne máte ešte jeden veľmi zaujímavý príbeh, spojený so slávnym českým fotografom Josefom Sudkom (1896 – 1976). Máte jeho hokerlík.

Chystám sa ho dať zreštaurovať, aby sa na ňom opäť dalo sedieť. Ale poďme po poriadku. Na náhody neverím, len na pripravenosť byť v správnej chvíli na správnom mieste. Sudek tvoril v drevenom ateliéri v Prahe na Újezdě. Po vysokoškolskom absolutóriu v 1989. roku som bol v Prahe. Išiel som sa naň pozrieť presne 15. júla bez fotoaparátu. O dva dni som tam prišiel už aj s fotoaparátom. Zrazu sa objavila partia chlapov, ktorá bola vlastne demolačnou čatou. „Jdeme bourat ateliér nějakýho fotografa, milý pane,“ povedali mi.

Začal som rýchlo fotografovať v nádeji, že o chvíľu sa tam zbehnú fotografi a filmári, aby búranie zdokumentovali. Dnes je zrekonštruovaný, de facto nanovo postavený ateliér národnou kultúrnou pamiatkou s výstavným priestorom.

Búranie ateliéru Josefa Sudka. (zdroj: Tomáš Leňo )

Neprišiel nik, bol som tam jediný fotograf nielen z Československa, ale z celého sveta. Vtedy som si vzal Sudkovu stoličku, taký hokerlík. S týmito fotografiami som doposiaľ nevyšiel vonku. V Humennom na pripravovanej výstave v decembri 2024 budú mať svoju „svetovú“ premiéru. Nafotil som dva filmy, 72 negatívov. Z nich som vybral 24 záberov. Pri tomto výbere a realizácii mi pomáhali moji priatelia, fotografi Daniela Kapráľová a Jozef Lauruský.

Ale tam sa príbeh nekončí.

Nie. Pri vyvolávaní klasických filmov sa môže stať nejaká chyba. Za celý život sa mi stala len pri týchto dvoch filmoch. Mal som starú vývojku a filmy nevyšli dostatočne vyvolané. Jedinou záchranou bolo dať ich do prípravku zvaného zosilňovač. Dnes stojí euro štyridsať. Negatívy som vložil do zosilňovača, zachránil som ich a nechal som ich tak. Zosilňovač chemicky pracoval na filmoch tak, že začal na nich vytvárať kazy.

Keď som ich dal zo zväčšováka, akoby za nimi stál Sudek, zvyšovali lyriku jeho tvorby. Zoskenoval som negatívy a ako chémia na nich rokmi pracovala, vytvárala stále iné a nové efekty. Seriál je výslednicou aj nepoškodených obrázkov, ale aj tých negatívov, kde rôzne degradačné efekty na negatívoch vytvárajú hru medzi realitou a ilúziou.

Tretím vystavovaným cyklom budú farebné fotografie Môj Balkán. Aký je váš Balkán?

Balkán ako geografické územie, krajiny a ľudí v nich žijúcich, milujem. Balkán ako tému svojich záberov mám stále ešte rozpracovaný. Rozhodol som sa vystaviť monumenty. Srbi zažili počas druhej svetovej vojny holokaust, majú veľa pamätníkov venovaných bojom partizánov s fašistami. Ako akýsi protiklad týmto záberom staviam pohľady na more s ľuďmi, ktoré v tomto prípade pôsobia taktiež monumentálne.

Vystavovali ste doma aj v zahraničí. Ktoré výstavy a ktoré stretnutia s významnými osobnosťami si osobne najviac považujete?

Prvá je už spomínaná v Ruskom Potoku v 1997. Mala pre mňa zlomový význam. Na sklonku milénia sa nám ozval redaktor zo známeho švajčiarskeho Du magazínu, ktorý mapoval kultúru a umenie. Vo vnútri pravidelne zverejňovali dvojstránku čiernobielych fotografií na nejakú významnú spoločenskú tému. Magazín uverejnil dokumentárny príbeh o našom fotografovaní ľudí z Ruského Potoka. Dvojstránka v magazíne vyšla.

Zrejme na základe tohto materiálu ma „objavili“ talianski fotografi Lorenzo Merlo a Lamberto Cantoni. Na monotematickú výstavu „Tanec v priereze času (Dancing through time)“ v roku 2000 v Miláne vybrali tri moje fotografie ako jediného zástupca zo Slovenska. Vystavené boli fotografie najvýznamnejších fotografov sveta, o ktorých som dovtedy mohol len snívať. Zrazu viseli moje fotografie vedľa fotografií Sebastiana Salgada, Henriho Cartiera - Bressona, Roberta Capu, Elliotta Erwitta, Jozefa Koudelku a ďalších.... Bola pre mňa veľká česť byť súčasťou tejto výstavy a bol to môj najväčší životný úspech.

(zdroj: Tomáš Leňo )

Veľkým zážitkom bolo pre mňa stretnutie so svetoznámym srbským filmárom, režisérom a hudobníkom Emirom Kusturicom. Bol som uňho v Srbsku v Mokrej Gore v jeho hotelovom komplexe Drvengrade na Mečavniku. Predstavil som mu našu publikáciu Rusíni. Veľmi sa mu páčila. Mal som dokumentovať filmovanie jedného z jeho ďalších pripravovaných filmov Na mliečnej ceste s Monicou Bellucci, no, bohužiaľ, z rôznych organizačných dôvodov sa tak nestalo.

Mali ste vo fotografovaní kratšie i dlhšie prestávky. Mali pre vás zmysel?

Určite mali. Boli obdobia, keď som o fotografiu nejavil záujem a myslel som si, že som s tým skončil. A zrazu prišlo vnútorné napätie, vstúpila do mňa tvorivá energia. Aj keď sa niektoré témy odležali, nakoniec prišiel vhodný čas, keď ich púšťam von.

Dá sa naučiť fotografovať od slávnych fotografov? Čo ste sa naučili od nich vy?

Húževnatosť, pravidelnosť práce, spôsob, akým pracovali a komunikovali s ľuďmi. Pre dokumentárneho fotografa sú to nenahraditeľné vlastnosti. K ľuďom sa potrebujete priblížiť, musíte k nim aj k fotografiám pristupovať úprimne.

Dokumentárny fotograf nepotrebuje teleobjektív, nepotrebuje fotografovať z diaľky, musí byť blízko človeka. To som sa od nich učil. Najlepší fotografi sú veľmi húževnatí a pracovití ľudia, premýšľajú nad svojimi plánmi, vedia, do čoho idú a aký bude z toho výstup. Treba si prezerať fotografie najlepších fotografov, ale nie som presvedčený, že sa od nich naučíte fotografovať. Musíte ísť vlastnou cestou a sledovať vlastnú víziu.

Tomáš Leňo v Tvŕdžave nad Dunajom v Novom Sade. (zdroj: Tomáš Leňo )

Máte ešte tvorivé plány?

Balkán, v tejto téme chcem jednoznačne pokračovať. A chcel by som fotografovať to, čo má zmysel: Humenné a Humenčanov. Aj architektúru, čo som nikdy doposiaľ nerobil. Aby som to zdokumentoval pre budúcnosť. A, samozrejme, rodinu. Trochu som to zanedbal u svojich rodičov, hlavne u otca, a teraz vidím, že to bola veľká chyba.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín