Novinár a reportér MILAN ČUPKA (40) hľadá stopy po slovenských mestečkách v Spojených štátoch amerických. Za veľkou mlákou objavil a stále objavuje mnohé zaujímavé príbehy ľudí, ktorí v minulosti našu krajinu opustili s vidinou lepšieho života. Obdivuje odvahu a odhodlanie našincov vydať sa do neznáma a nájsť si v novom svete miesto.
Príbehy zozbieral do knihy s názvom What is huncút? Na význam tohto slova sa ho opýtal 82-ročný Edward Lisko z Arkansasu, ktorý si pamätal, že ho tak oslovovala jeho stará mama.
V rozhovore sa dočítate:
- nikto v rodine nevedel, ako pradedko v Amerike žil,
- odkiaľ pochádzala väčšina emigrantov,
- ako si americkí Slováci hľadajú na Slovensku príbuzných,
- ako Ján Sciranka oklamal desiatky ľudí,
- v akých ťažkých podmienkach pracovali prví emigranti,
- ako zeler vystriedal pomaranče a ryža obilie,
- ako humenský rodák Matovič spravil kariéru v polícii,
- ako najlepšie preložiť slovo huncút do angličtiny.
Čo vás inšpirovalo k mapovaniu života emigrantov za veľkou mlákou?
Emigrácia sa týkala aj mojej rodiny. Môj pradedo v roku 1907 odcestoval do Ameriky, do Pittsburghu. Nezistili sme, či bol v oceliarňach alebo v uhoľných baniach. Po krátkom čase sa vrátil, bol si tam iba zarobiť. Fascinovalo ma, že nikto z rodiny nevedel, čo tam robil, v akých podmienkach žil. Bola to taká rodinná záhada. Roky plynuli a nikto o tom nehovoril. Nedozvedel som sa viac.
Začal som sa o túto tému zaujímať, prečítal som množstvo kníh a článkov, ktoré boli k dispozícii. Neskôr, keď som sa už ako novinár dostal k rôznym témam, začal som túto tému postupne spracúvať. Dostal som sa k jednému zaujímavému námetu a dospel som k rozhodnutiu, že by som príbehy mohol spracovať do knihy.
Ste rodák z Liptova. Aj váš pradedko pochádzal odtiaľ?
Pradedko bol z Ploštína, ktorý je teraz súčasťou Liptovského Mikuláša. Narodil som sa síce v Liptovskom Mikuláši, ale celý život žijem v Bratislave. Väčšina emigrantov pochádzala z územia terajšieho východného Slovenska. Za veľkú mláku odchádzali najmä chudobní ľudia za lepším životom.
Väčšina bola z východného Slovenska, ale tiež zo severu Slovenska, z Liptova, z Oravy a Kysúc. Podstatne menej ľudí odchádzalo z terajšieho západného Slovenska. Mám však v knihe aj príbehy z Myjavy.
Povedali ste, že vaša rodina nevedela, ako dedko v zámorí žil. Amerikáni sa viac zaujímajú o korene svojich predkov na Slovensku ako naopak?
Amerika je krajina prisťahovalcov. Každý sa zaujíma, odkiaľ pochádzajú jeho predkovia. U nich je bežné, že sú také veci v centre ich pozornosti. U nás sme to brali tak, že sme s príbuznými stratili kontakt, odišli a už nás to až tak nezaujíma. Samozrejme, počas obdobia komunizmu boli kontakty s emigrantmi neželané a mnohé boli násilne ukončené. Amerika bola nepriateľ a väzby bolo treba popretŕhať.
Emigroval do USA, robil aj pre NASA. Roky vedie vysielanie slovenského rádia pre krajanov Čítajte Teraz zažívame renesanciu hľadania a obnovovania koreňov z obidvoch strán. U nás sú firmy, ktoré príbuzných vyhľadajú.
Áno, určite. Aj jeden z príbehov v knihe je z osady Slovak v Arkansase. Zhodou okolností v tomto roku tri manželské páry zo Slovaku prišli na Slovensko, jeden tu už bol aj predtým a prišiel za svojimi slovenskými bratrancami na návštevu, ďalší prišli pátrať po svojich koreňoch.
Záujem cítim aj z druhej strany. Ľudia sa ma neraz pýtajú, ako sa môžu dozvedieť informácie o svojich amerických príbuzných, ako ich môžu nájsť. Prebudil sa u nich záujem o život ich predkov v Amerike, čo všetko sa im tam prihodilo, čo tam zažili.
Za veľkú mláku odišli od konca 19. storočia státisíce ľudí. Poznáme úspešné, ale aj neúspešné príbehy, ba dokonca kriminálne. Jedným z nich je veľký realitný podvod, do ktorého boli namočení Slováci. O čo išlo?
Približne každý štvrtý obyvateľ zo Slovenska odišiel. Niektorí sa vrátili, ale zostali tam státisíce. V takej veľkej vzorke sú dobrí, ale aj darebáci. Bolo to prirodzené, že príbehy boli aj úspešné, aj neúspešné, aj pofidérne.
Na spomínaný podvod som narazil náhodou. Ako reportér som hľadal podklady k inému článku. Popri tom som v starom vydaní New York Times našiel článok o podvode amerických Slovákov, pri ktorom boli spreneverené dva milióny dolárov a prípad skončil na súde.
Čo sa vlastne stalo?
Bolo to tak, že jeden americký Slovák, novinár so spoločníkmi vymyslel realitný projekt, že postavia slovenské mestečko asi hodinu autom od Manhattanu na Long Islande. Mali tam byť slovenské školy, v ktorých sa deti budú učiť po slovensky. Sľuboval fabriku na výrobu lietadiel, v smelých fantazmagóriách spomínal aj filmové štúdiá, kde sa budú natáčať slovenské filmy. Bol to nereálny svet.
Ľudia z fabrík, z oceliarní, ktorí si na živobytie zarábali ťažkou prácou, tomu uverili. Vnímali to tak, že by na novom mieste mohli mať krajší a lepší život. Peniaze, čo vo fabrikách zarobili a nasporili si, dali na splátky pozemkov. Pozemky boli už vtedy často zadlžené hypotékami, niektoré sa predali tým istým ľuďom dvakrát. Všeličo im nasľubovali, nič z toho sa nezrealizovalo. Mnohí ľudia vtedy prišli o celoživotné úspory.
V ktorom roku sa to udialo?
V roku 1927. Vtedy to začal inzerovať novinár Ján Sciranka, ktorého rodičia pochádzali z Trhovišťa. Zatkli ho spolu s ďalšími komplicmi až v roku 1938. Možno by sa im darilo balamutiť ľudí dlhšie, ale v roku 1929 prišla veľká hospodárska kríza, ktorá pochovala mnohé neisté projekty. Podvodníci na ňu doplatili.
V tridsiatych rokoch sa všetko začalo rúcať ako domček z karát. Ľudia sa začali ozývať, dožadovať sa sľubovaného. Vyšetrovatelia vtedy nazbierali dostatok dôkazov, aby sa tým začali zaoberať súdy. Podvodníci intenzívne balamutili ľudí štyri až päť rokov. Potom to už boli iba také doťahovačky.
Sciranka dostal najprísnejší trest, šesť rokov za spreneveru, jeho spoločníčka a ďalší ľudia, ktorí organizovali predaj a podobne, vyviazli s nižšími trestami.
Niektorí naši krajania našli v Amerike svoju smrť a domov sa nikdy nevrátili.
Akurát sme sa o tom minule s historikom Martinom Javorom rozprávali, že úspešné príbehy tvorili sotva promile všetkých príbehov. Prvá generácia emigrantov z konca 19. storočia to mala najťažšie a ledva emigráciu prežila. Až druhá generácia sa trocha postavila na nohy. Málokto v prvej generácii uspel.
Hrozili mnohé riziká, človek nikdy poriadne nezarobil, žil len od výplaty k výplate, alebo ešte horšie, dokaličil sa v práci, v železiarňach ho popálilo, v baniach zasypalo alebo si trvalo poškodil zdravie. V Johnstowne v Pensylvánii sa v roku 1902 stalo veľké banské nešťastie, výbuch zabil niekoľko baníkov, desiatky ďalších udusil plyn.
Správa o banskom nešťastí. (zdroj: Archív M. Čupku)Osemdesiati štyria z obetí boli imigranti, aj Slováci. Ľudia sa vtedy nevedeli postaviť voči veľkým firmám, nefungovali odbory, nevedeli sa obhájiť. Noviny okamžite hodili vinu na baníkov, že vraj mali zapnutú nejakú petrolejku, že tam niečo vybuchlo, že je to celé ich chyba.
Čítal som, v akých ťažkých podmienkach pracovali. Keď nechceli, aby sa na nich zosypala šachta, museli si drevo na výstuž šachty preniesť sami, zamestnávateľ im ho jednoducho nezabezpečil. Všetky pracovné pomôcky, ktoré používali, im strhávali z platu. Bola to veľmi ťažká a riskantná robota. Zranenia a nešťastia neboli ničím výnimočným.
Prví emigranti, ktorí odišli do USA, boli poväčšine negramotní, nevyučení, stali sa doslova „potravou“ pre veľké fabriky.
Presne tak, pochádzali z vidieckeho prostredia, boli zvyknutí pracovať na poli. Zrazu sa ocitli v inom, pre nich cudzom a neznámom mestskom prostredí, v ťažkom priemysle. Bola to pre nich obrovská zmena. Klobúk dole pred ich odvahou a odhodlaním.
Petra Toth ako Júlia Warhola: Neopísateľné, čo zažila, nečakala som, že ma to tak poznačí Čítajte A ich vôľou prežiť a nájsť si v novom svete miesto.
Mali to veľmi ťažké. Na juhu a západe boli pozemky, ktoré si mohli dovoliť po pár rokoch šetrenia. Väčšinou ich predávali železničné spoločnosti, lebo chceli, aby sa mestečká popri železnici zapĺňali ľuďmi. Železničné spoločnosti z toho mali zisk.
Navštívil som dve takéto mestá. Jedno bolo na Floride, volá sa Slavia, prišli tam ľudia z okolia mesta Cleveland, v Ohiu. Išli tam so zámerom, že budú pestovať pomaranče. V strednej Floride však na to bola priveľká zima, tak začali pestovať stopkový zeler. Na tom naozaj zbohatli, lebo skupovali pozemky pre pestovanie. Pozemky mali neskôr cenu stavebných pozemkov a dalo sa ich predajom zbohatnúť.
Druhé mesto, ktoré som navštívil, bolo Slovak v Arkansase. Ľudia tam prišli s úmyslom založiť si farmy na pestovanie obilia. Zistili však, že sa tam darí ryži a sóji, dodnes ju tam pestujú a darí sa im dobre. Podnik pri Slovaku je najväčší podnik na spracovanie ryže v celých Spojených štátoch.
Ľudia sa jednoducho museli prispôsobiť podmienkam. Najskôr museli bojovať s prírodou. Na Floride bola džungľa, museli ju vyklčovať, boli tam močiare, po ktorých sa prechádzali aligátory. V Arkansase bol zase problém s tornádami, búrkami, aké doposiaľ nikdy nezažili. Prišli do úplne iného sveta.
Zaujímavý je životný príbeh humenského rodáka Gejzu Matoviča (1882 – 1951), ktorý urobil policajnú kariéru a naháňal mafiánov z klanu Al Caponeho.
Gejza ešte ako dieťa odišiel z Humenného do Ameriky, usadili sa v meste Cleveland. Pomerne skoro mu zomrel otec. Potreboval sa postarať o rodinu. Chcel ísť k železničnej spoločnosti, vtedy to však bolo považované za riskantné povolanie a mama ho presvedčila, aby išiel radšej za policajta, že je to bezpečnejšie.
Keď nastúpil k polícii, zmenil si meno na George Matowitz. V Clevelande som sa stretol s jeho vnukom, zaujímalo ma, prečo sa uchýlil k takejto zmene. Chcel si „poameričtiť“ meno.
Gejza Matovič, neskôr George Matowitz, z Humenného sa vypracoval na šéfa polície v Clevelande. (zdroj: FB/Cleveland Police Museum)Gejza teda nastúpil k polícii, ale vtedy v Amerike začala platiť prohibícia, vytvorili sa veľké gangy, ktoré pašovali alkohol a zaoberali sa rôznou inou kriminálnou činnosťou. Podieľal sa na vyšetrovaní veľkého prípadu vraždy podnikateľov v Clevelande.
Podarilo sa mu páchateľov z radov talianskej mafie chytiť osobne až v Mexiku. Boli na úteku pred zákonom. Dolapil ich v Mexico City a dopravil ich späť domov. Tým si urobil meno, rýchlo postupoval v policajnom rebríčku nahor, až sa stal riaditeľom celej clevelandskej polície.
V dvadsiatych rokoch bol radový policajt, detektív, ktorý chytal mafiánov. Riaditeľom sa stal v tridsiatych rokoch, v polícii odpracoval desiatky rokov. Stále pripomínal, že prišiel zo Slovenska, stretával sa s predstaviteľmi slovenských spolkov, ktoré ho s pýchou predstavovali ako úspešného rodáka.
Pri vašich návštevách amerických Slovákov ste zistili, že ako prvý sa z ich „slovenského“ života začal vytrácať jazyk. Druhá či tretia generácia už nerozumie po slovensky, pozná len pár slov. Jazyk akoby padol za obeť prvý, však?
Je dôležité naučiť sa jazyk, ktorý človek denne používa. Ale je milé, že sa často udržali práve nárečové prvky. Môj otec bol dlhé roky hokejový novinár. V Amerike sa rozprával so Stanom Mikitom, veľmi známym hokejistom v NHL, jednou z najväčších hokejových legiend. Pochádzal, tak ako my, z Liptova.
Otec mi rozprával, že keď sa Stan Mikita dozvedel, že je zo Slovenska, okamžite prešiel na mäkkú „liptovskú“ slovenčinu. Rozprával tak ako voľakedy jeho rodičia. Z niektorých nárečí sa dodnes zachovali mnohé pre nás už archaické jazykové prvky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
