Hoci nemá rusínske korene a sama priznáva, že predtým o Rusínoch takmer nič nevedela, rodená Bratislavčanka PETRA TOTH má za sebou zaujímavý projekt.
Vydala sa po stopách koreňov pop-artu, teda Júlie Varcholovej, Julie Warhola, matky Andyho Warhola, z Mikovej v Stropkovskom okrese až do Pittsburghu.
Andyho rodičia, Júlia a Andrej, pochádzali práve odtiaľ a emigrovali do USA. Najprv Andrej v roku 1912, Júlia v roku 1921.
Svoje zážitky z ciest po stopách Júlie zaznamenala známa šperkárka a dizajnérka Petra Toth do „cestovateľského denníka“, ktorý denne zverejňovala na sociálnej sieti.
V rozhovore sa dočítate:
- akú úlohu zohrala v začiatkoch vojna na Ukrajine,
- kde sa stratil kroj z Mikovej,
- prečo bola Júlia vhodnou hrdinkou príbehu,
- kadiaľ Júlia cestovala za veľkú mláku,
- prečo sa Júlia dostala cestovateľke pod kožu,
- aké je poučenie z putovania.
Na počiatku bol kroj. Presnejšie stratený kroj z Mikovej. Cez kroj ste sa dostali k vysťahovalectvu. Potrebovali ste hlavnú hrdinku, našli ste ju v Júlii Varcholovej, rodenej Zavackej. Prečo ste si vybrali práve ju?
Na úplnom začiatku bola moja skúsenosť pri dobrovoľníckej pomoci na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom, ktorú sme aj s manželom robili na začiatku vojny na Ukrajine. Tam som zažila skutočný strach a aj bezmocnosť. Moju bezmocnosť.
Kroje na východe Slovenska som študovala aj roky pred touto udalosťou, ale táto skúsenosť ma naštartovala začať pátrať po príčine, prečo sa niektoré kroje stratia a niektoré nie. To ma priviedlo k téme vysťahovalectva. Pretože tak ako vojna, aj vysťahovalectvo malo obrovský podiel na tom, že sa mnohé kroje, najmä z východného Slovenska, navždy stratili.
Vedela som, že tému vysťahovalectva chcem spracovať, hľadala som len ženskú hrdinku, cez ktorú by som mohla vyrozprávať príbeh. A hľadala som ju pomerne dlho. Možno pol roka. Až mi jedného dňa sčista-jasna napadol Andy Warhol ako najväčší symbol potomka vysťahovalcov. Prišla som do Mikovej a hľadala som dom Júlie a Andreja Varcholovcov. Našla som len starú studňu.

A od tohto momentu sa začal dlhý boj hľadania všetkých možných informácií. Zamestnali sme etnologičku, ktorá robila terénny etnografický výskum, aby našla kroj z Mikovej, v ktorom s najväčšou pravdepodobnosťou Júlia našu krajinu opustila. Po dvoch rokoch sa nám ho podarilo zrekonštruovať, priniesť a darovať ho späť do Mikovej.
O Júlii, jej živote, o vysťahovalectve ste si museli mnohé naštudovať. Odkiaľ ste čerpali informácie?
Mali sme to podelené, dve kolegyne zostavili časovú os. Našli lodné lístky. Urobili presné dátumové záznamy z dostupných informácií na internete. Často sa navzájom rozporovali, takže museli vyhodnotiť, ktoré sú pravdepodobne správne.
Druhá kolegyňa čítala celé Andyho denníky v angličtine a vypisovala len to, čo sa týkalo rodiny. Ďalšia čítala iné dostupné knihy o Andyho živote, staré novinové články a magazíny.

Aj ja som prečítala tri knihy o Andym, o Mikovej, o histórii Rusínov. Boli sme v kontakte s rodinou Júlie na Slovensku a v krehkom kontakte s rodinou Andyho. Nakoniec sa nám jeden člen, ktorého sme mali v Pittsburghu nakrúcať, prestal ozývať.
Takže všetko sme dali dokopy takpovediac bez pomoci Júliinej rodiny. Všetko, čo sme sa dozvedeli, sme dali dohromady. Písala som z toho všetky záverečné texty na sociálnej sieti tak, aby boli pútavé, zaujímavé a zrozumiteľné.
Máte osobný vzťah ku kraju Andyho rodičov? Máte rusínske korene?
Osobný vzťah mám, samozrejme, ale len vďaka tomu, že sme dlho týmto projektom intenzívne žili. Rusínske korene nemám. Práve naopak. Kým sme sa nezahryzli do projektu, tak som o Rusínoch takmer nič nevedela.

Júlia sa vám stala blízka. Prečo? Čím sa vám dostala pod kožu?
Každý, kto si prečíta jej príbeh, musí ju precítiť. To, čo zažila ona a mnoho iných žien v tej dobe, je neopísateľné. Jej nezlomná sila a odhodlanie sú obdivuhodné. Fyzicky som prešla jej cestu zo Slovenska až po Pittsburgh. Cestovala som dva týždne v sprievode manžela a kameramana, bývala som v hoteloch a využívala som modernú dopravu.
Aj napriek tomu som bola unavená a vystresovaná. Neviem si predstaviť, čo musela bez znalosti jazyka, bez peňazí a v tých najhorších ľudských podmienkach zažiť Júlia, keď vycestovala. Mohlo sa jej prihodiť toľko vecí, ale zvládla to.
Radil vám niekto, ako poskladať cestu Júlie za oceán?
Vôbec nie, celé sme to poskladali na základe nášho najlepšieho vedomia a svedomia. Nemáme vedomosť, že by sme sa v niečom pomýlili. Jej cesta viedla zo Slovenska cez Poľsko, kde v Gdansku nastúpila na loď a odviezla sa do Belgicka. Tam prestúpila na kyvadlovú poštovú loď smerom do anglického prístavu Dover.

Potom cestovala vlakom do Liverpoolu, kde nastúpila na zaoceánsku loď Celtic, ktorá ju za deväť dní odviezla na americký Ellis Island v New Yorku. Odtiaľ opäť nastúpila na vlak, ktorý ju priviezol do Pittsburghu. Toto mesto sa na niekoľko desaťročí stalo jej domovom.

Každú zastávku okrem Belgicka som prešla osobne, fyzicky, bol to skutočný zážitok stáť na rovnakých miestach, kde stála aj ona. Cítiť rovnakú vôňu a počuť rovnaké zvuky, aké počula aj ona.
Čo z jej života na vás urobilo najväčší dojem?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín