BOŽENA FARHATOVÁ POPADIČOVÁ pochádza z Pichní v okrese Snina. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudovala slovenčinu a ruštinu. Pätnásť rokov pracovala ako hlásateľka v Československom rozhlase v Bratislave. Absolvovala niekoľko stáží v Rádiu Novi Sad ako lektorka slovenčiny, v Rádiu Varna, v Prahe na stanici Hviezda a v štúdiu Košice. V roku 1985 odišla za manželom, ktorý u nás vyštudoval medicínu, do Libanonu. Švajčiarsko Blízkeho východu, ako sa zvykol Libanon nazývať, sa nadlho stalo jej domovom. Má tri deti a hoci z Libanonu prišla späť na Slovensko, stále sa tam rada vracia.
Pochádzate z rusínskeho prostredia. Prečo ste sa rozhodli pre štúdium slovenčiny?
- Skončila som strednú všeobecnovzdelávaciu školu s vyučovacím jazykom ukrajinským a hodín slovenského jazyka sme mali pomenej. Slovenčina mi znela ľubozvučne a krásne. Počúvala som rozhlas, vysielanie pre mladých, najmä rozhlasové hry a veľmi som obdivovala ľudí, skôr ich hlasy, ktoré sa mi z rádia prihovárali. Tam asi vznikol môj sen byť raz v rozhlase.
Trocha neskôr, vo vyšších ročníkoch, som si zaviedla zošit, do ktorého som prepisovala celé state z novín a kníh, aby som si zafixovala pravopis, správny slovosled, frazeologické výrazy, štylistiku a podobne. Aj to mi pomohlo vyjadrovať sa po slovensky. Čím som bola staršia, tým viac sa prehlboval môj vzťah k slovenčine, veľa som čítala a hneď aj písala obsah z prečítaného, pravidelne som súťažila v prednese poézie a prózy a doslova som sa tešila na slohové práce zo slovenčiny. Keď sa nás slovenčinár na konci tretieho ročníka opýtal, akú známku z jeho predmetu chceme, bez najmenšieho zaváhania som povedala, že jednotku. Aj som ju dostala ako jediná z triedy.
Rozhodnutie študovať slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave bolo preto samozrejmosťou. A neodradila ma ani reakcia skúšajúceho na prijímacích pohovoroch, profesora Paulinyho, ktorý nechápal, prečo som nešla študovať slovenčinu do Prešova, že by som to tam mala bližšie. Prijali ma a päťročné štúdium som zakončila okrem štátnic aj diplomovou prácou Slovakizmy v ukrajinskom nárečí mojej obce Pichne.
Zo školy ste zamierili do rozhlasu. Začínali ste ako hlásateľka. Stále máte krásnu slovenčinu, akú už dnes počuť zriedka. Ale to zrejme nestačilo, pravda?
- Všetky prípravy, zahlásenia a úvody programov som si pripravovala doma na ďalší deň. Musela som vedieť, o čom hovorím, kto je Brahms alebo Čajkovskij. V rozhlase bolo práce naozaj dosť. Náročné boli najmä nočné služby od ôsmej večer do ôsmej ráno. Skončila som o jednej po polnoci, dala do poriadku hlásateľňu a ráno o trištvrte na štyri som už bola opäť v hlásateľni vyskúšať mikrofóny a išla som do vysielania do Dobrého rána.
V čom spočívala vaša práca?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
