SNINA. Larisa, Oľa, Nasťa, Jelena. Pochádzajú z rôznych častí Ukrajiny, sú rôzneho veku a profesií. Do Centra podpory pre vojnových utečencov v Snine ich priviedla snaha ochrániť pred hrôzami vojny svojich najbližších.
Nechápu, kde a prečo sa v ruských „bratoch“ vzala toľká nenávisť voči nim. S nástojčivosťou púšťajú na smartfónoch videá s krátermi v zemi po bombách, zničené domy a budovy, zúfalých ľudí tmoliacich sa v rozvalinách, mŕtvoly po uliciach.
Každý večer počúvali prezidenta Volodymyra Zelenského, keď sa prihováral národu. Sú hrdé na mladého muža, ktorý zjednotil celý národ i svet proti agresorovi. Veria vo víťazstvo i v návrat domov. Uvedomujú si, že žiť „narmaľno“ tak ako predtým už nebude možné.
S príbuznými v Rusku prerušili kontakty. Neveria nám, hovoria Ukrajinky. Pri rečiach o odpustení záporne krútia hlavou.
Vari sa takéto zverstvá dajú prepáčiť, ospravedlniť? Nechápu. Nič sme im neurobili, prečo musíme trpieť?
Ukrajinci prišli s jednou taškou, nechceli ju pustiť z rúk. Prepáčte, vraveli Čítajte Vnúčatá spávali pod stolom
Larisa (56) pracovala v nemocnici ako sanitárka. Z Charkova odišla s nevestou, vnúčatami a svatkou.
„Keď som sem prišla, nemohla som ani jesť, nič sa mi nechcelo,“ hovorí. Na Ukrajine nechala manžela a syna. Pri zmienke o nich jej vyhŕknu slzy.
„Dva dni bolo ticho. Potom sa o štvrtej ráno ozvala séria silných výbuchov a otrasov, celý dom akoby nadvihlo,“ sprostredkúvajú jej muži súčasnú situáciu.
Na mobile sleduje vyjadrenia veliteľa pluku Azov. „Je to náš sused,“ dodáva pyšne. V Charkove bývali v činžiaku na desiatom poschodí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
