HUMENNÉ. Renesančný kaštieľ, stojaci v centre mesta Humenné, patrí bez pochýb k zemplínskym skvostom.
Vystaviť ho dali Drugethovci, no po smrti ich posledného mužského potomka sa kaštieľ dostal pod správu viacerých rodov. Medzi nimi boli i Csákyovci, ktorí sa v polovici 18. storočia pričinili o jednu z najväčších prestavieb paláca.
Vďaka nim môžu návštevníci Vihorlatského múzea do dnešných dní obdivovať impozantne zdobené miestnosti.
Jedna z nich však medzi ostatnými svojou unikátnosťou vyniká. Na svojich stenách totiž zachytáva vyše sedemstoročnú históriu Uhorska v podobizniach desiatok vznešených tvárí, ktoré vo svojej dobe reprezentovali korunu, krajinu i jej národy. O takzvanej Izbe uhorských panovníkov píšu aj Múzejné noviny.
Kráčal s dobou
Predtým, než táto miestnosť dostala svoju dnešnú podobu, bol kaštieľ vo vlastníctve troch súrodencov: Petra Zichycho - Františka, Terézie Vandernathovej a Anny Márie Csákyovej.
Každé z detí okupovalo svoju časť paláca a každé z nich si ju tiež upravilo podľa svojho gusta. Preto vyzeral kaštieľ v prvej polovici 18. storočia nesúrodo.
Zjednotiť jeho podobu prestavbou sa o pár rokov neskôr podarilo Štefanovi XIV. Csákymu, synovi Františka Csákyho a jeho manželky Anny Márie. Počas nej pribudli do viacerých miestností aj unikátne nástenné maľby.
Šľachticovo dizajnérske cítenie silno ovplyvnila vtedajšia móda. Steny izieb sú totiž upravené do neskorobarokovej podoby, známej svojou extravagantnosťou, ktorá v tom čase vo svete prekvitala. Je však z nich cítiť aj tradičnú rodovú vernosť k cisárskemu majestátu a k uhorskému právu.
Rekonštrukcia v druhej polovici 18. storočia sa týkala takzvanej sally tereny, miestnosti, z ktorej sa zrejme vychádzalo priamo na terasu, a komplexu štyroch priľahlých izieb, ktoré neskôr dostali názvy Čínsky salón, Numizmatický kabinet (Ornamentálna izba), Izba Márie Terézie a unikátna Izba uhorských kráľov, v inventári nazývaná ako jedáleň v paláci, ktorá svojou výzdobou púta pohľady laikov aj odborníkov.
Kronika prehier aj víťazstiev
Jedinečná galéria portrétov v Izbe uhorských panovníkov pokrýva všetky jej steny.
Na 48 medailónoch sú zachytení vodcovia krajiny v chronologickom poradí.
Časová os sa začína kniežaťom Gejzom a jeho synom, kráľom Štefanom I., ktorého vláda sa začala v roku 1000, a uzatvára ju cisárovná Mária Terézia, ktorá na uhorský trón zasadla v roku 1741.
Okrem nej sa medzi plejádou tvárí nachádza už len jedna žena.
Portréty v tvare búst alebo plakiet sú ohraničené prevažne okrúhlym, v niektorých prípadoch oválnym rámom. Na jeho spodnej strane sú ozdobené prekríženými festónmi. Doplnené sú tabuľkami s údajmi o panovníkovi, ako meno, časové vymedzenie jeho vlády a poradie v línii.
K niektorým vladárom autor pripísal aj krátku charakteristiku so zdôraznením ich povahy alebo významných skutkov či udalostí, ktoré nastali počas ich života.
Napríklad pri Karolovi I. Róbertovi z Anjou uvádza, že mu ľud odmietol zveriť žezlo a dodal: „Čo osoží, ľud často vedieť nemôže.”
Ľudovíta II. Jagelovského, ktorý s Osmanmi prehral bitku pri Moháči a pri úteku sa utopil, pripomína práve túto udalosť slovami: „Jediná bažina našu nádej a veľkú pýchu pohltila. Beda ľudu, Moháč, Allia, Panónia!”
Presne opačnú situáciu vyzdvihuje nápis pri víťaznom Maximiliánovi Habsburskom: „Statočný veliteľ sám bojuje s Turkami. Panovník Hrdina bude hneď aj obyčajný vojak.”
Nápisy sú síce písané v latinčine, no tým, ktorí nápisom rozumejú, poslúžia ako skvelý študijný materiál.
Pásmo portrétov je v strede prerušené vznešeným výjavom dvoch anjelov držiacich svätoštefanskú korunu nad erbami krajín tvoriacich Uhorsko.
Zo stropu na nich všetkých dozerá zosobnenie uhorského súdnictva - sediaca žena s viacerými atribútmi, medzi ktorými je váha dobra a zla, kniha zákonov, meč trestajúci zlo či jasnozrivé oko.
Nekvalitná omietka prekazila pôvodný plán
Zadaním takýmto spôsobom vyzdobiť miestnosti bol poverený rakúsky maliar Martin Johann Smidt. Či si však svoju úlohu aj naozaj splnil, alebo to miesto neho urobil niekto iný, dnes už nevedno. Dôležitejšie je, že maľby vyhotovené boli, aj keď ich autor musel čeliť prekážkam.
Pôvodný plán zahŕňal maľbu portrétov priamo na omietku. Ako však umelec neskôr zistil, tá bola nekvalitná, a tak na nej nemohol pracovať. Miesto toho sa však rozhodlo, že autor namaľuje portréty na plátno a drevo. Šlo o 15 veľkých obrazov a 15 malých medailónov. Ako inšpirácia mu pri nich poslúžilo dielo Františka III. Nádašdyho z roku 1664.
Jediný stropný výjav bol vyhotovený priamo na omietke. Pri tvorbe svojho diela používal techniku secco, teda maľbu na suchý základ, a to nielen na strope, ale aj na stenách.
Omladzujúce kúry
Desiatky zvečnených tvárí tých najmocnejších v krajine sa síce vrások obávať nemusia, no čas na nich i tak zanechal stopy. Aby mohli ozdobovať interiér Humenského kaštieľa ďalšie stáročia, museli byť zreštaurované.
Na rozsiahlu prácu sa v roku 2011 podujal akademický maliar a reštaurátor Ľubomír Cap. Pred samotným reštaurovaním bol vykonaný sondážny prieskum, ktorý odhalil dovtedy nepoznané skutočnosti.
Pod dnes viditeľnou neskorobarokovou výmaľbou sa ukrýva ešte jedna. Tú tvorili jednoduché, ploché medailóny pospájané mašličkami a pripomínali tapetový vzor.
Prieskumom bol však zistený aj nepotešujúci fakt. Pomocou ultrafialového svetla boli nájdené viaceré neodborné zásahy a premaľby zo 60. rokov minulého storočia, čo reštaurátorské práce sťažuje.
Vo výsledku je však aj napriek tomu portrétna izba pre svoju zachovalosť a komplexnosť historickým aj umeleckým unikátom.
Ako priblížila historička Zuzana Koščová z Vihorlatského múzea, práce na Izbe uhorských kráľov ešte nie sú úplne dokončené. Pracuje sa však už len na jednotlivých obrazoch panovníkov.
Zdroj: Múzejné noviny
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
