HUMENNÉ/STAKČÍN. Železničnú trať Humenné – Stakčín uviedli do prevádzky presne 30. novembra 1909.
Merala 27 kilometrov.
O 110 rokov neskôr sa v predvečer výročia historickou Stakčínskou strelou previezlo po trati takmer toľko škôlkarov a žiakov.
Nostalgickú jazdu pripravili nadšenci z Podvihorlatského železničného spolku (PŽS) v Humennom.
Náklady: Takmer 3,5 milióna korún
„Licencia na výstavbu tejto trate bola vydaná začiatkom roka 1909. Už 30. novembra sa po nej viezli prví cestujúci. Výstavba nebola náročná vzhľadom na miestne výškové pomery. Aj napriek tomu bolo potrebné vybudovať 86 mostov a priepustov,“ hovorí predseda PŽS Dominik Drevický.
Náklady na výstavbu dosiahli 3 460 000 korún.
„Je obdivuhodné, že v tejto dobe a bez technológie, ktorú máme dnes k dispozícii, ju dokázali postaviť za taký krátky čas,“ netají svoj obdiv.
Trať mala pôvodne pokračovať ešte 28 kilometrov až do obce Ruské, ktorá v súčasnosti patrí medzi zaniknuté obce vodárenskej nádrže Starina.
Hoci na trase predĺženia v roku 1910 vykonali verejnoprávnu obchôdzku, udalosti prvej svetovej vojny stavebné prípravy prerušili a už sa v nich nikdy nepokračovalo.
Ustúpila Vihorlatu
Podľa slov Drevického sa v zásade traduje, že hlavným impulzom výstavby trate bolo spracovanie dreva, ktoré v tomto regióne prekvitalo.
Po železnici sa tak vyvážalo nielen drevo, ale aj výrobky z neho.
„Pôvodné teleso trate sa menilo najzásadnejšie hlavne v Snine. Pôvodne trasa železnice viedla cez priestory, kde neskôr vybudovali veľký strojárenský závod Vihorlat. V súčasnosti trať tento areál obchádza,“ spresňuje.
Má číslo štyri
Hoci oficiálne 110. výročie pripadá na posledný novembrový deň, nadšenci zo spolku sa rozhodli oslavovať o deň skôr.
Dôvod bol prostý: pre deti a žiakov z regiónu pripravili nostalgickú jazdu.
Z Humenného vypravili Stakčínsku strelu.
„Je to najstarší motorový vozeň série 810 v Československu a celom svete, má číslo 4, je najstarší sériovo vyrábaný kus, ktorý je doteraz v prevádzke a v pôvodnom stave,“ zdôrazňuje Drevický.
Strelu vyrobili v roku 1976, dokopy z tejto série premávalo po koľajniciach vyše 650 kusov.
Predbehol svoju dobu
O Stakčínsku strelu sa už osem rokov vzorne starajú nadšenci z PŽS, ktorí si ju vzali pod patronát, keď po odchode do dôchodku hrozilo, že bude musieť opustiť humenské depo.
„V súčasnosti už tieto motorové vozne na Slovensku nenájdeme v bežnej premávke, len ako nostalgické vozidlá. Dajú sa vidieť ešte na koľajniciach v Českej republike, avšak už len v rekonštrukčnej podobe. Toto je pôvodný originál,“ vysvetľuje.
V čase, keď motorový vozeň nastúpil do prevádzky, predstavoval doslova malú revolúciu na koľajniciach nielen v Humennom a okolí, ale v celom Československu.
„Prinášal zaujímavé technické novinky, ako je napríklad automatická prevodovka alebo pneumatické zatváranie dvier, čo bolo dovtedy vo vlakoch nepredstaviteľné,“ dopĺňa Dominik Drevický.
„Stakčínska strela má finančnú hodnotu možno v cene železa, ale historickú hodnotu má pre nás nevyčísliteľnú,“ uzatvára.
Na mechanickej poctivej báze
Marek Leukanič sedel počas nostalgickej jazdy na sedadle rušňovodiča.
Na svoju prácu je hrdý.
„Aby mohol človek takýto stroj riadiť, potrebuje prejsť dlhým výcvikom a získať dlhú prax, aby ho mohol ovládať. Po rôznych stránkach je to náročné, po stránke psychickej, odbornej, technickej, ale aj dopravnej,“ hovorí.
Vývoj na železnici zmenil aj vlaky, sú modernejšie, elektronické.
„Tieto sú ešte na mechanickej, poctivej báze. Vedeli by sme rozbehnúť mašinu za každých okolností, sme na to školení a musíme byť zdatní. Nemali by sme niekde ostať stáť. Sú veci, ktoré dokážeme zvládnuť a opraviť si sami, ale môže sa prihodiť niečo, čo sa nedá len tak opraviť. Musel by prísť pomocný vlak alebo nejaká iná pomoc,“ vysvetľuje.
Strela je stavaná na jeden, maximálne dva prívesné vozy.
„My teraz ideme dve mašinky s jedným prívesným vozom, takže je to optimálne,“ dodáva.
Časy, keď Strela premávala, si pamätá z ranej mladosti.
„Boli veľmi moderné a spoľahlivé, preto vydržali dlhé roky. Cítime nostalgiu za týmto vláčikom, preto sa mu venujeme, aby sme ho zachovali aj pre ďalšie generácie,“ uzatvára Leukanič.
Chýba im wi-fi
Žiaci zo školy v Modre nad Cirochu sa na cestu historickým vlakom tešili.
„Tešili sme sa na cestu, že to bude zábava, príjemný výlet a aspoň malé odreagovanie od školy,“ hovorí Ján Dutka.
Vlakom cestuje do Košíc, do Humenného a niekedy aj do Sniny.
„Z rozprávania starých rodičov viem, že Stakčínska strela bol moderný, nový vlak, aký tu dovtedy nechodil. Predbehol svoju dobu,“ dodáva.
Michal Dutka je presvedčený o tom, že vlak má oproti autu v mnohom výhodu.
„Nemusíme dávať pozor na cestu, na rôznu zver, na premávku. Môžeme len sedieť a vychutnávať si jazdu. Najhoršie, čo sa môže stať, že sa vlak vykoľají,“ hovorí.
V historickom vlaku však chlapcom predsa len niečo chýbalo.
„Hlavne elektronika, internet a silnejšie svetlá,“ dodávajú jednohlasne.
Pohostenie a suveníry
V Stakčíne mala Strela hodinovú prestávku.
Juraj Ďurček pripravil krátku prezentáciu o trati vrátane dobových fotografií. Obec zabezpečila občerstvenie a pohostenie.
Deťom budú nostalgickú jazdu pripomínať nielen sladkosti, ale aj suveníry.
Z histórie
História železničnej trate Humenné – Stakčín sa začala písať už v roku 1905, keď ministerstvo dopravy maďarského štátu vydalo povolenie na začatie prípravných prác na výstavbu trate. Mala charakter miestnej, lokálnej.
Prevádzka sa začala 30. novembra 1909.
Trať mala 27 kilometrov, štyri stanice (Kamenica, Dlhé, Snina, Stakčín), dve zastávky (Hažín, Belá) a deväť strážnych domov.
Podľa pôvodného zámeru mala trať pokračovať až do dnes zátopovej obce Ruské, čím by trať dosiahla dĺžku 55 kilometrov.
Na trase predĺženia bola v roku 1910 vykonaná verejnoprávna obchôdzka, ale stavba sa nerealizovala, pretože sa začala 1. svetová vojna.
Koľaj križovala cesty na 52 priecestiach. Na trati vlak prechádza cez 21 mostov, najkratší je dlhý sedem, najdlhší 70 metrov. Tri najväčšie postavili pri Humennom cez Laborec, pri Belej nad Cirochu cez Cirochu a pri Snine cez Pčolinku.
Okrem týchto veľkých mostov je na trati ďalších 47 malých so šírkou menšou ako dva metre, ktoré sa nazývajú priepusty.
Nárast dopravy zaznamenala stakčínska lokálka v období od novembra 1914 do mája 1915 počas bojov v Karpatoch. Umožnila prísun vojenských posíl a zásob na obranu i útok rakúsko–uhorskej armády. V určitom období trať slúžila len na vojenské účely.
Od 3. do 11. januára 1915 sa v Snine a Stakčíne vykladali 2 pešie divízie, ktoré sa tu priviezli v 149 vlakov. Tvorili súčasť vojska, ktoré malo za úlohu čo najskôr oslobodiť pevnosť Przemyśl v Haliči a zabrániť vpádu Rusov do Uhorska.
Po vojne prevádzku na trati prevzali Československé štátne železnice (ČSD). V roku 1927 v rámci rozsiahlej zoštátňovacej akcie po dohode s vlastníkmi prevzalo Československo prioritné akcie niekoľkých súkromných železníc, medzi nimi aj stakčínskej lokálky.
Prvý motorový vlak prešiel na trati 10. septembra 1928. Bol to tzv. koľajový autobus – motorový vozeň M 120.1 (Škoda) s prívesným vozňom CDv (Tatra). Najväčšia dovolená rýchlosť motorového vlaku bola stanovená na 50 kilometrov za hodinu.
Na trati premávalo päť párov motorových vlakov a dva zmiešané vlaky. V deň začatia motorovej prevádzky na tejto trati bola otvorená zastávka Humenné mesto a neskôr ďalšie Kamenica nad Cirochou Dvor a Modra nad Cirochou. Označovali sa ako motorové zastávky, pretože motorový vlak v nich zastavoval, ale vlak ťahaný parným rušňom nie.
V roku 1939 Maďarsko napadlo Karpatskú Ukrajinu a východné Slovensko. Po ukončení vojenského konfliktu Stakčín pripadol Maďarsku, pričom nová štátna hranica prechádzala cez traťový úsek Snina – Stakčín. Nový hraničný priechod Snina SŽ – Stakčín (Takcsány) MÁV bol otvorený 20. júla 1939.
Po druhej svetovej vojne zničenú trať opravili. Doprava v úseku Snina – Stakčín bola slávnostne obnovená vypravením vlaku 9. júna 1946.
Zdroj: Prezentácia Juraja Ďurčeka
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
