HUMENNÉ. Politik, sociológ, prognostik, spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu (VPN) a jej predseda Fedor Gál (74) pred veľkými oslavami okrúhleho výročia Nežnej revolúcie uprednostnil komorné zhromaždenia na východe republiky.
V Sobranciach sa s tridsiatkou kamarátov a známych zúčastnil na odhalení pamätníka migrantom, ktorí zahynuli, v Humennom v galérii zaujímavého výtvarníka Mariána Kusika, svojho švagra, debatoval v kruhu priateľov. V nedeľu strávil čas so starými kamarátmi v Košiciach.
„Chcel som prísť do kontaktu s normálnym životom. Netvrdím, že veľké rituály, symboly, vence, nie sú potrebné, utvrdzujú pamäť. Ľudia, ktorí boli pri tom, keď sa to naozaj dialo, už nepotrebujú, aby im niekto opakoval to, čo zažili. Ja som chcel vidieť a dotknúť sa ľudí, ktorí nestoja pred Slovenským národným divadlom alebo nesedia v ňom, ale sú tvorcovia Novembra 1989 rovnako ako tamtí. November nie je len 20 či 30 známych tvárí, to sú státisíce ľudí. Dobrých ľudí je dosť. Inak by sme boli už dávno v kýbli. Nechcú žiadne profity, odmeny, medaily, ale boli pri tom a vďaka nim žijeme tak, ako žijeme. Mali to horšie a ťažšie ako v centrách, lebo tam boli úrady, médiá, televízie. Tam boli aj profity z účasti. Tuná ľudia riskovali často omnoho viac a nikdy sa im nedostalo spätnej väzby: fajn, boli ste statoční. Klobúk dole pred nimi,“ zdôvodnil, prečo oslavoval na východe.
Jubilejný rok sa pre vás začal už v januári, tak ste to povedali...
„V januári som začal dostávať žalúdočné kŕče, čo sa bude diať v novembri. Pojal som podozrenie, že sa na veľkých oslavách začne tlačenica, že sa ľudia začnú dohadovať, kto bol prvý, kto druhý, tretí a kto tam nebol vôbec. V januári som si povedal, že to, čo chcem urobiť, je opýtať sa ľudí, ako tridsať rokov žili. V marci vyšla knižočka Mojich 30 rokov. Oslovil som dvadsiatich, nech napíšu, ako žili. Niektorých som poznal dobre, niektorých menej, niektorých autorov som nikdy v živote nevidel. Paralelne s tým som začal točiť s kamarátom Martinom Hanzlíčkom rozhovory s ľuďmi. Toto všetko sme stihli do leta. Povedal som si, že týmto pre mňa 30. výročie končí.“
Priznali ste, že texty i videá boli pre vás v mnohom fascinujúce. V čom?
„Napríklad chalan z Banskej Bystrice Jakub Pohle, ktorého som stretol prvýkrát v živote na mítingu Za Slušné Slovensko, napísal o doje.... generácii. Bol som zvedavý, prečo si myslí, že oni sú takáto generácia, keď sa narodil až v 90. roku. Potom som pochopil, že on si sťažuje na nás, že my sme vlastne do nich premietli všetky svoje neukojené potreby a túžby. Hovoril: Vy ste od nás, od svojich detí, chceli, aby sme žili také životy, aké ste vy nemohli žiť, aby sme študovali to, čím ste vy nemohli byť, zažili to, čo ste vy nemohli zažiť. S Jakubom sme sa skamarátili, je to fajn chlap. Toto je generácia ľudí, ktorým zbytočne hovoríte o veciach, ktoré sa ich nikdy nedotkli, napríklad o neslobode. Dnes mám pocit, že vlastne odchádza generácia ľudí môjho veku a prichádza generácia ľudí, ktorá má úplne odlišnú životnú skúsenosť. Nijako mimoriadne ma to však netrápi, pretože mám pocit, že oni vlastne stoja na našich ramenách a niečo z našich životov snáď pochopili. Zdôrazňujem, že z našich životov, nie z našich kázaní, nie z našich kecov.“
Do toho všetkého prišla jedna, pre vás veľmi dôležitá udalosť: pozvánka na premiéru filmu.
„Človek chce na kopu vecí zabudnúť, vytlačiť ich zo svojho ja, z vedomia. Takýto zážitok som mal, keď som dostal pozvánku na premiéru Marhoulovo filmu Pomaľované vtáča. Čítal som recenzie, že ľudia v Cannes a Benátkach odchádzajú z kina, pretože im príde zle od žalúdka z toho, čo vidia. Keď som čítal v počítači pozvánku, naraz mi začali tiecť slzy. Spomenul som si na sestru mojej mamky, ktorú v štyridsiatych rokoch na Zakarpatskej Rusi upálili zaživa na námestí aj s deťmi. To bola u nás tabu téma. Spomenul som si na Katinku, sestru môjho otca, ktorá vystúpila z vagóna v Osvienčime so svokrou a malým bábätkom na rukách. Dieťa dala svokre do rúk v presvedčení, že starí ľudia a deti to budú mať dobré. Svokra aj dieťa išli rovno do plynu. Bol som zvedavý, čo mi ten film môže povedať horšieho ako toto. Naozaj mi nič horšieho ako to, čo som mal v pamäti z rodiny, nepovedal. Po dvoch hodinách som pochopil, že Marhoul chce vlastne povedať ľuďom v kine, že to najhnusnejšie násilie nemá žiadny príbeh, nemá žiadnu príčinu, nemá žiadny dôvod. Stačí, keď zasvieti zelená: môžeš. Môžete, je to oficiálna politika, posvätená štátom. Toto je pamäť mojich rodičov, mojich prarodičov, moja pamäť. Žijem v nádeji, že niekde v génoch, vo výchove to všetko z môjho života prechádza do mojich detí a vnúčat, že to neskape. Keby toto memento odišlo, hrozilo by obrovské riziko, že sa to kedykoľvek môže zopakovať.“
Vráťme sa ale ešte k oslavám. Spomínali ste, že ste dostali mnoho ponúk rozprávať o Nežnej revolúcii z domova i zo zahraničia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
