HUMENNÉ. Keď mal 23 rokov, emigroval do Kanady a prvú noc strávil na ulici. Napokon to dotiahol na svetovo uznávaného fotografa s množstvom ocenení.
Yuri Dojc, ktorý svojou tvorbou zaujme, prekvapí, aj dojíma, je pôvodom Slovák a východniar.
Dojčovci boli židovská rodina z Humenného, ktorá prežila holokaust.
V máji 1946 sa im narodil syn Juraj a keď mal osem rokov, presťahovali sa do Bratislavy, kde otec pôsobil ako riaditeľ strednej školy a mama učiteľka.
V auguste 1968 si vysokoškolák Juraj užíval študijný pobyt v Londýne, keď do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy a otec mu napriek všetkým dôsledkom dal mimoriadne dôležitú radu: „Zostaň v Londýne a nevracaj sa domov!“ Syn ho poslúchol.
„Nakopol“ ho spolužiak
Napokon sa však neusadil vo Veľkej Británii, ale v roku 1969 odišiel do Kanady. Tam sa začala písať jeho celkom nová životná etapa.
K štúdiu psychológie sa už nevrátil, ale vybral si fotografiu na Ryersonovej Universite v Toronte. Mohla za to náhoda.
„Spolubývajúci šiel študovať film a opýtal sa ma, čo budem robiť. Chcel som ísť späť na Slovensko, ale nemal som pas. On mi navrhol, aby som skúsil fotografiu a bolo to pre mňa osudové rozhodnutie,“ objasnil v jednom z rozhovorov.
Už počas školy pracoval ako fotoeditor študentského týždenníka a robil s ľuďmi z významných médií.
Jeho meno sa najskôr stalo pojmom v reklamnej fotke. Pracoval na kampaniach pre najvychytenejšie firmy ako Canon, IBM, Apple až po General Motors či Porsche.
Ako však hovorí, ani komerčnú fotografiu netreba zaznávať, aj v nej sú emócie: „Komerčná fotografia nie je ľahká a v reklamnej brandži to bolo ťažké, pretože som sa musel snažiť, aby som niečo dokázal.“
Akty ho neťahali
Svet zaujal aj ako autor mimoriadne vydarených aktov, za ktoré získal medzinárodné uznanie. Akty však nikdy predtým netúžil robiť.
„Pochybujem, či som vôbec v škole nafotil jediný. Absolútne ma neťahali. Keď som začal fotografovať, nevyberal som si prácu. Každá bola pre mňa vzácna. Neskôr, keď som robil módnu fotografiu, mal som more modeliek, ktoré mi ukazovali svoje portfóliá. Raz prišla jedna modelka so slovami: ´Yuri, zabudla som si šaty!´ Povedal som, že je to v poriadku a skúsime to bez šiat. Padol som do fotografovania aktov nechtiac,“ objasnil.
Ukázal aj následky genocídy
Fotil v rôznych kútoch sveta, napríklad aj v Rwande, kde bol ako člen skupiny Photo Sensitive, ktorá dobrovoľne a zadarmo robí sociálne projekty o ľuďoch, čo zomierajú na rakovinu, o slepcoch, o bezdomovcoch…
To všetko preto, aby zaznamenali niečo, aj o tej stránke života, ktorej sa nikto nevenuje.
V Rwande pracoval na téme AIDS a popri tom hľadal aj miesta, ktoré pripomínali niekdajšiu genocídu.
Fotografoval hromady lebiek, kostí a zakrvavených šiat.
„O genocídu som mal väčší záujem ako moji kolegovia. Je to totiž téma príbuzná tej, ktorú som robil na Slovensku o ľuďoch, čo prežili. Dvaja chlapci ma vzali na miesta, kde sme našli sprievodcov a tí nás potom zaviedli do kostolov, v ktorých vyvraždili stovky ľudí. Sú v nich múzeá genocídy, zachovali sa v nich pozostatky tých, čo neprežili. Aby si ľudia stále pripomínali, čoho sme schopní,“ zdôraznil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
