Rodáci z Humenského okresu sa presadili v divadle, hudbe, výtvarnom umení aj vo svete módy
Adela Gáborová
(zdroj: archív)Uznávaná herečka síce patrila k ikonám nitrianskeho Divadla Andreja Bagara, keďže na jeho doskách prežila viac než štyridsať rokov, no aj jej pôvod siaha na horný Zemplín.
Narodila sa v marci 1940 v dedine Brekov. Prežila tam však len rané roky a onedlho sa rodina presťahovala do Košíc.
Ako uvádza kniha pamätí, jej mama bola síce prísna, no inteligentná žena a navyše veľká obdivovateľka umenia.
Preto veľmi skoro pobadala, že jej malá Adelka má herecký talent a nechala ho rozvinúť. Už ako 9-ročná tak spievala v detským zborom v opere Carmen.
Z východného Slovenska odišla Adela Gáborová koncom päťdesiatych rokov, keď ju prijali na VŠMU do Bratislavy.
Po škole nastúpila do nitrianskeho divadla a zanechala tam po sebe nezmazateľnú stopu.
Patrila k najvýraznejším osobnostiam súboru a zahrala si aj vo viacerých filmoch. O svoje herecké schopnosti sa podelila aj s nastupujúcou generáciou – učila bábkohercov techniku javiskovej reči, ale čas si našla aj na prácu s poslucháčmi kňazského seminára a s ochotníkmi.
S hudobníkom Dodom Šošokom mala jediného syna Petra, ktorého však vychovala sama a aj on sa upísal divadelným múzam a je z neho režisér.
Do života jej však zasiahla rakovina a tohto roku v júli sme si pripomenuli 10. výročie jej smrti.
Jozef Frank-Zemplínsky
Máte radi nestarnúce melódie, ktoré kedysi vyspevovali Bea Litmanová, Melánia Oláryová, Gabriela Hermelyová, ale najmä František Krištof Veselý?
A viete, komu za ne vďačíme? Humenskému rodákovi Jozefovi Frankovi.
Základy hudobnej teórie, hry na klavíri a harmonike získal od svojej matky, no nezostal len interpretom.
Snažil sa pre slovenskú hudbu urobiť viac a podarilo sa mu to. Vytvoril množstvo pozoruhodných kompozícií, ktoré sa zaradili do zlatého fondu slovenskej tanečnej a populárnej hudby.
Texty mu písali Otto Kaušitz, Vít Ilek, Július Mazanec a ďalší. Z jeho dielne pochádza vyše sto známych tanečných piesní.
Jozefovi Frankovi Zemplínskemu vďačíme za také hity ako populárne tango Skôr než odídeš, pomalá rumba Modré pobrežie, či zľudovená Fašiangová polka.
Humenský rodák je aj autorom dvoch operiet a muzikálov. Postupne sa vypracoval aj na jedného z najlepších swingových interpretov.
Zomrel v januári 1974 v Mníchove vo veku 53 rokov.
Yuri Dojč
(zdroj: PetitPress)Patrí k najslávnejším slovenským fotografom a právom. Juraj Dojč (71) sa skutočne z humenského chlapca vypracoval na svetovú kapacitu.
Rané detstvo prežil v metropole horného Zemplína, kde jeho otec pracoval ako riaditeľ strednej školy a matka ako učiteľka. V roku 1954 sa rodina s vtedy 8-ročným Yurim presťahovala do Bratislavy.
Počas vysokoškolských štúdiá sa vybral na letný pobyt do Londýna. Písal sa august 1968 a na Slovensko vpadli okupačné tanky.
Yuri urobil vážne rozhodnutie. Aj na radu svojho otca sa domov nevrátil. V Anglicku vyskúšal niekoľko povolaní, medzi iným bol zberačom jahôd, čašníkom i smetiarom vo Wedgewooskej továrni.
Po roku sa však rozhodol odísť do Severnej Ameriky, kde sa prihlásil na štúdium fotografie na Ryerson Polytechnical Institute.
Po absolvovaní inštitútu si v roku 1975 otvoril vlastný ateliér a jeho videnie sveta tak zaujalo kritikov i laikov, že už koncom sedemdesiatych rokov bola z neho významná osobnosť fotografickej scény.
Fotil pre najznámejšie svetové firmy ako sú General Motors, Apple, Canon, Mercedes ...., no čoraz viac ho začali lákať citlivé čiernobiele fotografie. A tými ukázal celkom iné obrazy.
Zaujal aktmi, ale aj portrétmi kanadských veteránov z 2. svetovej vojny a projektmi, v ktorých ľuďom ukázal následky holokaustu.
Fotografie zachytávajú krajinu, synagógy a predmety, to, čo ľudia z početných slovenských židovských komunít opustili a zanechali kvôli deportáciám do koncentračných táborov.
„To, čo ostalo“ je zároveň jedným z podtitulov tejto výstavy.
„V tých synagógach a cintorínoch, ktoré som pochodil, v knihách, ktoré som videl, v ľudských príbehoch, ktoré som počul, našiel som vieru i seba samého. Zistil som, že nič nie je náhodné. Na tejto ceste som zažil toľko neuveriteľných zázrakov, že som začal naozaj veriť v nejakého režiséra tam hore, ktorý dokáže spájať ľudí, veci, udalosti tak dokonale, že všetko do seba zapadá.“
Marcel Palonder
(zdroj: veja)Hudobník žil v meste len do svojich štyroch rokov, potom sa spolu s rodičmi presťahoval do Bratislavy.
Na východ sa už nikdy natrvalo nevrátil, no priznáva, že krv východniara v sebe nezaprie.
„Mám to proste v krvi! Už ako malý som cítil, že som iný ako väčšina decák v Bratislave a dokonca som tým trošku trpel. Netvrdím rovno, že by ma boli ostatné deti týrali, ale dávali mi najavo, že som iný. Aj keď sa môže zdať, že je to hlúposť, lebo Slovensko je malá krajina, no podľa mňa je cítiť veľký rozdiel v mentalite rôznych regiónov. Stredoslovák je úplne iný ako Záhorák alebo ako východniar. No a ja cítim, že v mojej krvi je stále zakódovaný ten východniarsky temperament. Keď som bol malý chlapec, dosť mi vadilo, že nie som ako ostatní okolo mňa.“
Temperament však napokon výborne zužitkoval v hudobnej sfére.
Peter Breiner
(zdroj: Korzár/Judita Čermáková)Základná umelecká škola na Mierovej ulici dala Petrovi Breinerovi hudobný základ a nasmerovala ho k celoživotnej profesii.
Pri príležitosti 60. výročia školy dokonca súhlasil, aby škola niesla jeho meno.
„Dúfam, že to nejakým spôsobom prispeje k povzbudeniu žiakov školy i ďalších generácií. Ak tomu môžem pomôcť, budem len rád,“ hovorí.
Peter Breiner žije a pracuje v New Yorku. K humenskej základnej umeleckej škole sa vždy hrdo hlásil.
„Moje hudobné začiatky sa viažu práve k tejto škole. Je ťažké predstaviť si, že by bol môj štart možný bez toho, čo som sa naučil v prvých rokoch vo veľmi žičlivej a prajnej atmosfére, ktorú som ako malý chlapec plnými dúškami nasával,“ povedal.
Zo spomienok na hudobnú školu si uchováva len útržky. „Pamätám si, že hudba ma veľmi fascinovala. Často som utekal z domu. Vždy, keď doma zistili, že ma niet, vedeli, že som v hudobnej škole,“ priznal Peter Breiner.
V Humennom zotrval do štrnástich rokov, na konzervatórium nastúpil už v Košiciach.
Štefan Babjak
(zdroj: archív rodiny)Rodákom z Humenného je aj Štefan Babjak, otec piatich detí, z ktorých sa štyria venujú opernému spevu.
Najznámejším je Martin Babjak. Aj keď deti už život na východe neokúsili, aspoň sčasti v nich východniarsky temperament vďaka otcovi je.
Štefan Babjak sa pôvodne vyučil za zubného laboranta, v Košiciach dokonca túto profesiu vykonával, no o hudbe neprestal nikdy snívať.
Po úspešnom absolvovaní bratislavského konzervatória sa začal venovať spevu a presťahoval sa do Banskej Bystrice.
Spieval v Lúčnici a bol aj pri zakladaní Štátnej opery Banská Bystrica, kde pôsobil až do roku 2002.
Stvárnil desiatky postáv, v ktorých vynikol jeho silný hlas a herecký talent. Zomrel v apríli 2008.
Lýdia Eckhardt
(zdroj: archív)Vyštudovala síce právo, ale svet ju pozná ako vynikajúcu módnu návrhárku.
Pre mnohých Humenčanov je to Lýdia Surová, no celé Slovensko ju pozná ako Lýdiu Eckhardt, podľa mena, ktoré získala vydajom.
„Vyrastala som na Sídlisku I. Naša bytovka stála priamo pri stanici. Za domom sme hrávali guľky. Stáli korunu. Bola som výborná guliarka. Skákali sme gumu, hrávali sme šípky. Skákali sme do kopy pokosenej trávy. Keď nás za to karhal jeden pán, skrývali sme sa po pivniciach,“ zaspomínala si pri jednom stretnutí v Humennom.
Veľmi pekné spomienky má aj na školské a hlavne gymnaziálne časy.
Po nich síce vyštudovala právo, ale odjakživa ju bavila aj móda. Šiť začala už na strednej škole.
Zo záľuby sa napokon stalo živobytie aj vďaka bývalej hlásateľke Emme Tekelyovej, ktorá robievala v televízii štúdio módy. „
Jedna moja priateľka prišla za mnou s prosbou, či by som jej mohla niečo požičať na seba, lebo ide do štúdia na konkurz. Dala som jej kombinézu. Moja priateľka konkurz vyhrala. Emma sa jej opýtala, odkiaľ odev má. Požiadala ma, aby som urobila jednu kolekciu safari na galavečer. Mala úspech,“ s úsmevom si zaspomínala na začiatky.
Keďže jej manžel veľa cestoval, nosieval jej látky z Thajska, Japonska a hneď bolo jasné, že sú iné, ako sa dali kúpiť bežne v obchode.
Svoj salón otvorila 2. mája 1991 v suterénnych priestoroch na ploche 47 metrov štvorcových. Dnes je jej meno značkou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
