Štyri obce okresu Humenné – Udavské, Zbudské Dlhé, Hažín nad Cirochou a Ohradzany delí od seba len zopár kilometrov a spája ich veľmi silné duchovné puto. Pochádzajú z nich totiž významní slovenskí duchovní pastieri.
Kardinál Jozef Tomko
(zdroj: archív)V súčasnosti jediný slovenský kardinál, 93-ročný Jozef Tomko sa narodil v dedine Udavské.
Najstarší z troch súrodencov bol pre svoje mladšie sestry odjakživa vzorom. A jednej dokonca zachránil život.
„Vždy mi dávali brata za príklad, bol priateľský, so zmyslom pre zodpovednosť, nezdráhal sa pomôcť. My, dievčatá, sme niekedy aj 'vyfasovali', uňho to nepripadalo do úvahy. Bez preháňania bol najposlušnejší. Keď mal päť rokov, stal sa z neho náš hrdina. Počas požiaru, ktorý vypukol neďaleko poľnej kolísky, v ktorej ležala niekoľkotýždňová sestra Margita, ju zachránil pred plameňmi a odniesol do bezpečia,“ oživila v jednom rozhovore vzácne spomienky jeho sestra Paulína.
Po absolvovaní rímskokatolíckej ľudovej školy v Udavskom študoval na michalovskom gymnáziu, potom nasledovalo štúdium teológie, sociálnych vied a cirkevného práva.
„Rodičia ma vychovávali pochvalou, veľa starostí som im nenarobil. Privyrobil som si na štúdiá, zažil som aj drinu počas sťahovania siahoviny z lesov, alebo pri výkopových prácach. O to viac som si ale cenil pracovitosť mojich rodičov. Otec pracoval veľmi ťažko a oddychoval pri knihách,“ spomínal raz uznávaný kardinál pre náš denník.
V novembri 1945 odišiel študovať do Ríma, no pobyt v zahraničí napokon trval omnoho dlhšie, než pôvodne predpokladal.
Po „Víťaznom februári 1948“ sa totiž do rodnej krajiny nemohol len tak vrátiť. Prvýkrát sa mu to podarilo až v roku 1968 a potom až po Nežnej revolúcii ´89.
„Odlúčenie bolo veľmi ťažké pre mojich rodičov a najmä mamku. Nikdy som ale zahraničie nevnímal len ako cudzinu. Bolo to preto, že Rím je strediskom katolíkov a ja som si tam naozaj našiel svoju druhú vlasť. Vážne som sa zahĺbil do štúdia, darilo sa mi, a tak to nebolo až také zložité. Skôr som cítil smútok nad tým, ako to vyzeralo u nás po roku 1948.“
Do zboru kardinálov bol prijatý 1985, vlastní niekoľko čestných doktorátov zo svetových univerzít a ďalšie významné ocenenia.
A o jeho povahe svedčia slová, ktoré raz povedal pápežovi Jánovi Pavlovi II.: „Nikdy som nič nežiadal, nič neodmietal, ale keď som objavil náznak toho, akú cestu si mám vybrať, rozhodol som sa kráčať po nej.“
Arcibiskup Ján Babjak
(zdroj: sita)O svojom rodisku – Hažíne nad Cirochou hovorieva ako o najkrajšej dedine, kde prežil krásne letá v spojení s prírodou.
V najcitlivejšom chlapčenskom veku však arcibiskup prešovskej archieparchie Ján Babjak vyrastal bez otca, ktorý bol v tom čase v Prahe a mužský vzor mu veľmi chýbal. Napokon ho našiel v strýkovi, ktorý síce nemal ľavú ruku, no nedovolil, aby mu tento hendikep výrazne poznačil bežný život a bol veľmi pracovitý a zručný.
Roboty sa nikdy nebál ani prešovský metropolita. „Som technický typ, čo zoberiem do ruky, to urobím. Doma som si vedel všetko porobiť, muroval som, vakoval, elektriku urobil, kosil som, šil som. To sú veci, ktoré ma bavili, každá práca bola pre mňa zábava, nie práca,“ povedal v jednom z rozhovorov.
Keď bol čas vybrať si strednú školu, Jána Babjaka to ťahalo na strojnícku priemyslovku do Sniny, za kamarátmi. Nakoniec to však, na podnet svojho kňaza a na údiv triednej, skúsil s gymnáziom.
„Nikdy som si nemyslel, žeby som bol kňazom. Aj keď som miništroval, ešte u rímskokatolíkov, lebo gréckokatolícka cirkev bola zakázaná.“
Roky na gymnáziu zvládol, no keď počas akademického týždňa vyšlo najavo, že chce študovať teológiu, nastali rušné chvíle. Riaditeľ mu podával diplom s odvrátenou tvárou a slovami: „Dvaja žiaci pošpinili česť našej školy tým, že sa prihlásili na bohosloveckú fakultu. Takéto živly na škole viac nestrpíme.“
Kto prešovského Jána Babjaka pozná vie, že všetky, aj tie ťažké časy, vníma ako prínos. Jeho skromnosť a pokora boli a sú pre neho veľkým pomocníkom v živote.
Zo žiaka, ktorý „pošpinil“ česť školy, sa napokon stal prefekt kňazského seminára v Bratislave, študoval aj na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme, pôsobil vo Vatikánskom rozhlase a dnes je tento 63-ročný duchovný najvyšší hierarcha – metropolita Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
Arcibiskup Bernard Bober
(zdroj: Korzár/Judita Čermáková)Súčasný arcibiskup Košickej arcidiecézy sa narodil 3. novembra 1950 v Zbudskom Dlhom ako najmladší z troch synov.
„Môj rodný kraj je prenádherný, príroda neopísateľná, tam sú korene mojej lásky k prírode a všetkému, čo s ňou súvisí. Celé moje detstvo bolo vďaka rodičom veľmi pekné,“ zaspomínal si pre Korzár.
Po základnej škole nasledovala stredná škola v Humennom a dilema, čo ďalej. Jeden z bratov Boberovcov – Juraj je chirurg a profesor medicíny, ďalší – Štefan je strojný inžinier. Pre tretieho z nich však už bola tam hore nalinkovaná iná cesta.
„Keď som povedal rodičom, že sa chcem stať kňazom, moja dobrá mamka bola neuveriteľne šťastná. Otec, ktorý bol predsedom roľníckeho družstva, to prijal trochu triezvejšie. Opýtal sa ma, či viem, že to nebude jednoduché,“ zaspomínal si na chvíle, ktoré rozhodli o jeho budúcnosti.
V septembri 1969 ho prijali na teologickú fakultu v Bratislave, ktorá bola jedinou takouto inštitúciou vo vtedajšom Československu.
V júni 1974 bol Bernard Bober vysvätený za kňaza a začal pôsobiť ako kaplán a kňaz vo viacerých farnostiach, aj v rodnom Humenskom okrese.
Zlomovým bol rok 1991, keď ho košický diecézny biskup Mons. Alojz Tkáč ho ustanovil za svojho generálneho vikára a o rok na to ho Ján Pavol II. menoval za titulárneho biskupa Vissalského a košického pomocného biskupa.
V Dóme svätej Alžbety ho vysvätil rodák z Humenského okresu kardinál Jozef Tomko.
„Z môjho vtedajšieho pôsobiska v Humennom sa mi neodchádzalo ľahko. Vedel som, že práca v Košiciach nebude jednoduchá, všetko sme vtedy prakticky začínali budovať, takpovediac, na zelenej lúke,“ skonštatoval košický arcibiskup, ktorý do úradu nastúpil po tom, čo sa jeho predchodca Mons. Alojz Tkáč zriekol úradu.
Stal sa v poradí 14. biskupom, ktorý sa postavil na čelo Košickej arcidiecézy.
Emeritný arcibiskup Alojz Tkáč
Emeritný arcibiskup Alojz Tkáč. (zdroj: Korzár/Judita Čermáková)Od mala túžil stať sa kňazom a podarilo sa mu to.
„Cítil som k tomuto povolaniu náklonnosť. Otec mi povedal: Nebudem ti brániť, ale aby si rodine neurobil hanbu,“ zaspomínal si rodák z obce Ohradzany, na časy, keď po skončení humenského gymnázia rozhodoval o ďalšom smerovaní svojho života.
Na bohosloveckú fakultu v Bratislave ho však prijali až po dvoch rokoch, keď prestúpil z odboru latinčina – história. História navždy zostala jeho záľubou, podobne aj cudzie jazyky.
No v kňazskom rúchu nezažil len chvíle radosti, ale aj trpkého sklamania. Súviselo to „so vzťahom“ komunistickej garnitúry voči cirkvi.
Alojz Tkáč totiž v čase najtvrdšej totality vystúpil s kritickým prejavom na stretnutí kňazov v združení Pacem in terris, napojenom na vládnu moc.
„Na biskupský úrad do Košíc, kde som pôsobil, prichádzali kňazi a sťažovali sa. Nebolo to ľahké obdobie. Na všetko bolo treba štátny súhlas. O týchto bolestiach som potom hovoril na schôdzi Pacem in terris. V desaťminútovom príspevku som sa vyjadril k niektorým nepríjemným skutočnostiam, ktoré boli vlastné socializmu,“ priblížil osudné okamihy.
Príspevok odvysielali zahraničné rozhlasové stanice a pre A. Tkáča sa začala tortúra viacnásobných vypočúvaní na ŠtB.
Napokon mu 29. novembra 1975 odobrali súhlas na vykonávanie verejnej duchovnej činnosti. Najskôr pracoval ako lesný robotník, potom ako vodič električky.
Napokon sa ku kňazskému povolaniu vrátil po siedmich rokoch a pod klenbami Dómu svätej Alžbety prežil košický arcibiskup – metropolita štyri desaťročia.
Podľa Kódexu kánonického práva, keď biskup dovŕši 75 rokov, požiada Svätého Otca o uvoľnenie z biskupskej služby a mons. Tkáč tak urobil, no pápež ho nechal v úrade ešte rok.
Aj na takzvanom dôchodku, teda ako emeritný arcibiskup zostal 84-ročný mons. Alojz Tkáč v blízkosti košickej katedrály, ktorá mu, tak ako mesto, veľmi prirástla k srdcu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
