Štefan Polovka hovorieval: Mal som krásny život

HUMENNÉ. Dvadsať rokov pôsobil vo funkcii riaditeľa, učil spev a hru na akordeóne, viedol komorný spevácky zbor.

Zaslúžil sa o všeobecný rozvoj školy, pod jeho vedením zažila zlatý vek.

Štefan Polovka (1941 - 2015), rodák z Vyšnej Jablonky, krásne spieval, bol zanietený včelár, záhradkár i stolný tenista.

Pri príležitosti osláv 60. výročia založenia školy ho in memoriam ocenili ďakovným listom.

Na jeho život a prácu spomína manželka Kristína Polovková.

- Učitelia umeleckej školy spomínajú, že neraz stáli za zatvorenými dverami a so zatajeným dychom počúvali, ako pán riaditeľ spieva. Už na základnej škole postrehli, že má pekný hlas. Posielali ho na rôzne súťaže tvorivosti mládeže. Poznali ho v Prešove, vo Svidníku, v Medzilaborciach. Doma máme kopu čestných uznaní a diplomov z jeho detského obdobia, zlatú medailu zo Svidníka. Pokladali ho za zázračné dieťa so zlatým hláskom, ktorý obdivovali. Po skončení Vyššej pedagogickej školy v Prešove uvažoval o speváckej kariére. Rok pôsobil na ZDŠ. Stále ho však ťahalo k spevu a hudbe. Začal chodiť diaľkovo na konzervatórium. V 63. roku nastúpil na hudobnú školu. Do roku 1970 pôsobil vo funkcii zástupcu, potom riaditeľa.

Spomínate si na jeho riaditeľské začiatky v škole?

- Pamätám si, keď museli odísť zo zámku. Školu presťahovali do mesta. Mali tam kachľovú pec. Tam som ho prvýkrát počula spievať v triede. Všetko úsilie sústredil na napredovanie školy, na zabezpečenie učiteľov. Zháňal vyhovujúce priestory, po návrate späť do zámku sa sústredil na vybavenie školy. Podarilo sa mu to. Sedemdesiate roky boli veľmi úspešné. Škola usporiadala dve krajské a jednu celoslovenskú súťaž. Organizácia bola veľmi náročná. Škola získala dobré meno, manžel diplomy, čestné uznania, opakovane Pamätnú plaketu Komenského. Z ískal titul zaslúžilý pracovník rezortu školstva.

Tešili ho úspechy školy i žiakov?

- Z výsledkov sa veľmi tešil. Nielen že mal riaditeľské organizačné povinnosti, ale snažil sa aj ako učiteľ. Akordeón nebol jeho hlavným nástrojom, ale aj napriek tomu dosiahol úspechy so žiakmi. Pod jeho vedením sa na profesionálnu umeleckú cestu vydalo veľa absolventov, napríklad akordeonista Valér Tokár, speváčky Zuzana Dirbáková Bučeková či Ľubica Moriaková.

Bol náročný?

- Bol perfekcionista. Veľa vyžadoval. Od seba aj od učiteľov. Pre nich to možno niekedy bolo aj ťažké, ale vyplatilo sa. Snažil sa dobudovať všetky odbory, výtvarný, tanečný, literárno-dramatický, zborové telesá, orchestre. Snažil sa vychovať si zo žiakov učiteľov. A tak sa aj stalo. Akordeón po ňom prevzali sestry Mária a Jana Nemčíkové. Snažil sa, vyvíjal tlak na učiteľov, aby so žiakmi niečo dokázali, aby školu bolo vidieť.

Časy po revolúcii v 89. neboli preňho ľahké.

- Deväťdesiaty rok bol krízový. Škola opustila priestory zámku, všetko sa rúcalo, musel odísť z funkcie, prikvačili ho ťažké choroby. Venoval sa už len svojej triede a speváckemu zboru. Som rada, že sme to ustáli, aj za pomoci kolektívu, ktorý ho podporil. Bol v kríze. Nakoniec sa upokojil. Neraz povedal, že mohol v živote pokojne učiť a nie byť vo vedení. Na staré kolená je lepšie, keď je roboty menej, hovoril. Snažil sa urobiť niečo výnimočné. Pripravil s triedou spevácky koncert v desiatich jazykoch. Na škole pôsobil do roku 2007, posledné tri roky už popri dôchodku. Na škole odpracoval 44 rokov.

Neľutoval občas, že zanechal vlastnú spevácku kariéru?

- Niekedy mal výčitky, že zanedbal vlastnú spevácku kariéru. Napokon sme dospeli k názoru, že je dobre tak ako je. Raz cez prázdniny skúsil účinkovať v divadle Tatra revue v Bratislave. Spieval po večeroch a nociach. Bývali sme na priváte, šanca získať byt v hlavnom meste bola vtedy malá. Riešením nebolo ani to, že ja ostanem doma a on pôjde do Bratislavy sám. Vrátili sme sa naspäť domov aj napriek tomu, že mu v divadle ponúkli angažmán. Manžel bol lyrický tenor, mal citlivú povahu, v divadle i kabarete sa žiadali ostrejšie lakte. Doma spieval na Vianoce. Hocikedy si sadol za klavír a spieval. Spočiatku s ním spievali dcéry, obe chodili na klavír. Starší vnuk navštevuje ZUŠ, hrá na klavíri. Mladší má krásny jemnučký hlas.

Kristína Polovková (druhá sprava). Na snímke s riaditeľkou ZUŠ Danielou Polovkovou (druhá zľava) a zástupkyňami Drahoslavou Zalaiovou a Katarínou Rondzikovou (vpravo). (zdroj: Jana Otriová)

Riaditeľoval aj doma?

- Poriadok musel byť. Aj v záhradke. Tam rád experimentoval. Siali sme všeličo možné od mrkvy až po topinambury. V každom šóre muselo niečo rásť. Chcel vidieť výsledky svojej práce, úrodu. Včeláril rád a s veľkým úspechom. O každej včelej rodine viedol kroniku. Ako sa ktorej rodine vodilo, koľko mala medu. Mal desať rodín, robila som mu asistentku. Všetko bolo treba čistiť, umývať, vypaľovať úle. Vždy mi povedal, čo treba urobiť. K včelám priviedol aj dcéru. Po večeroch si všetko zapisoval. Na každú fotografiu napísal na zadnú stranu dátum. Teraz sme mu vďační, lebo zanechal mnoho informácií a cenných rád. Ako prvý z včelárov z nášho regiónu získal certifikát Pravý slovenský med. Poslal med na rozbor do Liptovského Mikuláša. Rozbor bol veľmi priaznivý. Darilo sa mu všetko, do čoho sa pustil. Aj v stolnom tenise. Pustil sa doň a bol prvý v okrese.

Ľutoval manžel, že sa mu niečo v živote nepodarilo, že niečo nestihol a chcel spraviť?

- Nie. Všetko bolo tak, ako malo byť. Zavŕšil všetko, čo chcel. Často sa vracal k rokom, kedy škola organizovala krajské súťaže. Na toto obdobie rád spomínal. Bol hrdý na žiakov, z ktorých sa neskôr stali učitelia školy. Bol spokojný, tešil sa z piesní, ktoré so žiakmi nacvičil. Doma si ich často prehrával. Tesne pred smrťou povedal: Mal som krásny život. Som hrdá na jeho prácu a pôsobenie v škole.