Natália Vesma Štítová: Dieťaťa sa treba dotýkať pocitom, teplom a nehou

V detstve chcela byť archeologičkou alebo geologičkou. Napokon sa rozhodla zasvätiť svoj profesionálny život postihnutým deťom. Humenčanka Natália Vesma Štítová je aj fotografka, poetka a dlhoročná dobrovoľníčka Červeného kríža. Aj keď dospela, stále ostáva dieťaťom a s detskou dušou je pevne zomknutá. Som s ňou stále, hovorí.

Vo vašej rodine majú ženy netradičné povolania. Prababka bola chirurgická sestra, hoci v tých časoch ženy zväčša nepracovali, mama fytopatologička. Vy ste učiteľka somatopédka.

Moja prababka dostala vzdelanie, v tej dobe sa nemohla žena vzdelávať len tak. Pochádzala z vysokopostavenej rodiny, ktorá jej vzdelanie mohla zabezpečiť. Sestra je tiež fytopatologička ako bola mama. Chcela som byť geologička alebo archeologička ako mamin brat. Rodičia nesúhlasili. Vraj to nie práca pre ženu. Bola som, občas, poslušná, tak som sa podriadila. Mojím prvým zamestnaním bola materská škola. Rodičia mali obavy pustiť ma ďalej do sveta. Bola som neskrotná a to budilo v nich obavy, aby som si neublížila. Ale nakoniec sa s tým predsa zmierili a išla som ďalej študovať.

Pracujete s postihnutými deťmi. Čo vám v práci pomáha?

Deti. Sú úprimné a úprimnosť mám veľmi rada. Pri nich sa cítim dobre a pomáhajú mi zodpovedať mnoho otázok. Možno o človeku a jeho pohľade ako sa tvorí a rodí a čo sa s ním deje. Nepovažujem svoju prácu za prácu, ale za poslanie, a tak ju aj beriem. Nakoniec sama som bola dieťaťom a ešte stále ním som, pri deťoch. Som s detskou dušou zomknutá. Som s ňou stále. Deti mi pripomínajú na čo my dospelí nemáme zabúdať. V každom z nás drieme dieťa, len sme pozabudli, že je, existuje ďalej a jeho vnútro je často nepochopené, zraňujeme ho a tvárime sa, že ho nevnímame a neexistuje. Narúšame vlastnú vnútornú harmóniu. Na deti sa často pozeráme ako na niečo, čo nám prekáža a ubližuje nám, nevieme sa vcítiť do ich pocitov, lebo sme zanevreli na svoje vnútorné dieťa.

Máte problémy so sluchom. Obmedzuje vás to?

Samozrejme. Spočiatku to boli menšie obmedzenia, teraz je ich omnoho viac. Hlavne v komunikácii s dospelými. Nie vždy sa mi podarí správne identifikovať slová, hoci mám načúvací prístroj. Ľudia niekedy hovoria rýchlejšie a často nie s priamym pohľadom na mňa alebo rozprávajú spoza chrbta. Do strojčeka sa mi mieša mnoho zvukov a ja neviem dobre rozlíšiť slová. Po práci ho vyberám, veľmi ma z neho bolieva hlava. Som zvyknutá na odzeranie z pier a vlastný komunikátor podľa prvej slabiky, slová si potom domyslím. U deti je to iné, záleží od toho, s akými deťmi pracujem. Vstávať ráno do práce je problém, budík nepočujem, mám ich štyri. Zobudí ma podvedomie, ale to už musím rýchlo vstať a volať taxík. Je to pre mňa stres na začiatku dňa, rýchlo sa ponáhľať a prísť do práce včas.

Relaxujete s fotoaparátom v ruke. Odkedy? Pamätáte si ešte svoje fotografické začiatky?

Po vysokej škole som začala fotiť prvotiny, najprv svoje deti, prírodné scenérie, neskôr som začala fotografovať viac a častejšie a úplne intenzívne od roku 2006. Moje prvé začiatky som nevnímala ako diela, ktoré by mohli niečo niekomu povedať, väčšinou zachytávali moje pocity, rozhovory so sebou a hľadanie samej seba. Boli pre mňa akýmsi nadobúdaním vnútorného pokoja a harmónie. V tej dobe som to veľmi potrebovala, prežívala som ťažké obdobie

Fotografujete aj prírodu?

Príroda je pre mňa akýsi chrám, volám ho chrám svätosti, v ktorom hľadám pokoj, odbúravam stres a napätie z uponáhľaného života. Z prírody mám mnoho pohľadov a je v nich mnoho krásnych spomienok. Vraciam sa k nim rada.

Fotografujete deti s rôznym postihnutím. V čom je to iné ako fotiť zdravé deti?

Neberiem ich ako postihnuté, považujem ich za deti ako každé iné, s tým rozdielom, že mi povedia omnoho viac o pohľade, o pocitoch, o tom, čo je ľudskosť, empatia. Dokážem sa s nimi stotožniť a pochopiť ich vnútorný svet, v niečom ho máme podobný a v niečom rovnaký. Samozrejme, na fotenie treba čas a priblížiť sa dieťaťu, poznať jeho reakcie a vedieť s ním komunikovať, pozrieť sa pohľadom a dotknúť sa pocitom, teplom a nehou. Potom je spolupráca veľmi dobrá.