MEDZILABORCE,. V neveľkom parčíku neďaleko Mestského úradu v Medzilaborciach sa oproti pamätníku padlých sovietskych vojakov a dôstojníkov v druhej svetovej vojne nachádza celkom jednoduchý obelisk.
Odhalili ho koncom júla 2008 na pamiatku obetiam holokaustu židovského obyvateľstva, ktoré v 40. rokoch minulého storočia z mesta a okolitých dedín odtransportovali slovenskí fašisti do nemeckých koncentrákov v Poľsku, kde ich pohltili plynové komory.
Na pomníku je vyrytý text: „Začiatkom roka 1942 žilo v meste a okrese Medzilaborce takmer 1500 Židov. V meste Medzilaborce tvorili Židia jednu tretinu obyvateľstva. Od marca do konca júna 1942 deportovala vtedajšia slovenská vláda viac ako 1200 občanov židovského pôvodu z okresu Medzilaborce do nacistických vyhladzovacích táborov. Na území dnešného Poľska väčšina deportovaných zahynula v gete Konskowola a táboroch Osvienčim, Birkenau a Majdanek. Mnohí z tých, ktorým sa podarilo uniknúť deportáciám v roku 1942, zahynuli v rokoch 1944 a 1945. Občania Medzilaboriec si týmto s úctou pripomínajú zavraždených židovských spoluobčanov.“
Pamätník navrhol Jossi Steiner z Košíc
Tento dôstojný monument navrhol Jossi Steiner z Košíc. Na textovej časti spolupracoval s historikom Jánom Hlavinkom zo Slovenskej akadémie vied v Bratislave, medzilaborským rodákom.
Na jeho odhalení sa koncom júla 2008 zúčastnilo okrem predstaviteľov mesta, okresu a okolia aj 45 potomkov z bývalej medzilaborskej židovskej komunity, ktorí v súčasnosti žijú v USA, Izraeli a Belgicku.
Ako uvádza historik Ján Hlavinka vo svojej publikácii o tamojších Židoch, prvá židovská rodina sa v Medzilaborciach usadila v roku 1726.
Jej hlavou bol Jozef Moškovič. Svoju existenciu v tamojšom kraji začala hospodárením na prenajatej pôde.
Prílev ďalších Židov do severovýchodnej oblasti dnešného Slovenska nastal najmä v rokoch 1870 až 1890.
Povoľovala to norma vtedajšieho vladára Jozefa II., ktorá im umožňovala usádzať sa vo všetkých predtým nedostupných lokalitách.
Došlí Židia sa už mohli beztrestne zaoberať obchodnou činnosťou, remeslami, prenajímať i obrábať pôdu.
Židovská obec patrila pod Humenné
V tridsiatych rokoch 19. storočia žila v Medzilaborciach iba malá židovská komunita. Preto židovská obec podliehala rabinátu v Humennom.
Postupne sa však rozširovala prílevom nových duší samotnou pôrodnosťou. A tak na sklonku 19. storočia žilo v Medzilaborciach už 247 Židov, ktorí mali čulý kontakt s okolitým svetom.
Význam Medzilaboriec pre Židov vzrástol roku 1873, kedy boli napojené na železničnú trať. I keď v okolitých obciach boli len menšie židovské komunity, primát v tom smere mali aj naďalej Medzilaborce.
V roku 1890 v nich malo svoj trvalý domov už 390 židovských obyvateľov.
Židovská náboženská obec v Medzilaborciach mala na prelome 19. a 20. storočia už vybudovanú synagógu a rituálny kúpeľ.
V meste sa nachádzala tiež štvorročná židovská ľudová škola. Postupom času pribudla ďalšia synagóga a tri drevené modlitebne.
Mali obchod i drevospracujúci priemysel
Židia v Medzilaborciach a na okolí sa venovali najrôznejšej podnikateľskej činnosti. Mali vo svojich rukách nielen obchod, ale i drevospracujúci priemysel a ďalšie dôležité odvetvia.
Venovali sa tiež páleniu drevného uhlia, ktoré spolu s nahotovenou drevnou hmotou posielali na export. Zamestnávali desiatky ľudí.
V Medzilaborciach pôsobili tiež dvaja židovskí lekári. Ďalšia lekárka sa starala o zdravie ľudí vo Vyšnej Radvani. V meste pôsobili aj dvaja právnici židovského pôvodu.
V roku 1930 žilo v okrese už 1661 Židov, z nich bolo 874 Medzilaborčanov. Popri židovskej ľudovej škole fungoval v meste aj Spolok Chevra Kadiša.
V roku 1937 k nemu pribudol ďalší Spolok Chevra Mišnajotha. Tamojší Židia mali nadviazané veľmi korektné vzťahy s miestnymi Rusínmi.
Vylúčili ich zo spoločnosti
Po vzniku slovenského fašistického štátu boli i Židia v Medzilaborciach a na okolí vylučovaní z verejného života a služieb, aby sa tak „očistila“ a “ozdravila“ spoločnosť. Udialo sa to k 1. januáru 1940.
Mladých Židov, ktorí mali nastúpiť na vojenskú základnú službu, sústreďovali fašisti do vytvorených pracovných táborov, kde boli násilne dopravovaní aj niektorí Rómovia.
Židom sa postupne odoberali pohostinské a výčapnícke licencie a začala sa arizácia ich majetku.
Za správcu arizovaného inventáru mohol byť menovaný len mravne zachovalý štátny občan, ktorý mal najmenej 24 rokov a potrebné znalosti a skúsenosti.
Samozrejme, že tými mohli byť len oddaní členovia HSĽS a HG, teda dôveryhodní gardisti. Na ich odbornosť sa však v mnohých prípadoch neprihliadalo, hlavná vec, že boli stopercentne spoľahliví.
Arizátori sklamali obyvateľov
Nedôsledné obhospodarovanie arizovaných majetkov prinieslo v auguste 1941 pre občanov nedostatok chleba.
A tak sa zaviedli prísne kontroly na Židov. V ich domácnostiach sa hľadal schovaný majetok, cennosti aj potraviny.
Neraz dochádzalo aj k fyzickému násiliu, ktoré pociťovali Židia aj na uliciach mesta.
Na Židoch sa v tom čase vymýšľalo kadečo. Tak napríklad vedenie šarišsko-zemplínskej župy, na území ktorej žilo najviac Židov na Slovensku, nariadilo vyhláškou č. 144/1941 nosiť na ľavom ramene nad lakťom na vrchnom obleku prišitú pásku žltej farby v šírke tri centimetre. Toto označenie museli nosiť aj deti.
Župan tým predstihol o niekoľko mesiacov vládu slovenského štátu, ktorá takéto označenie nariadila nosiť Židom v septembri 1941.
Židov posielali na verejné práce
Okresný náčelník v Medzilaborciach následne zaviedol všeobecnú pracovnú povinnosť pre tých Židov, ktorí boli z rôznych zákonných opatrení vyradení z hospodárskeho života.
Takíto jednotlivci mali vykonávať všetky verejné práce ako je oprava obecných ciest, ohradzovanie cintorínov, regulácia potokov, ako aj práce u súkromne hospodáriacich roľníkov.
Medzilaborským Židom sa zároveň zakázalo využívať modlitebne, lebo tieto vraj slúžia ako hniezda pre šepkanú propagandu a nepovolené schôdzky.
Otrasný dvanásty február 1942
Prijatý Židovský kódex bol prvým krokom k pripravovaným deportáciám, ktorým predchádzala prísna evidencia židovského obyvateľstva. Túto nariadilo ministerstvo vnútra 12. februára 1942.
Najhoršie dni a noci sa začali písať pre tamojších Židov od 25. marca 1942. V ten deň zástupcovia vládnej moci zatkli prvých mladých Židov a pod zámienkou cesty do pracovných táborov ich po železnici naládovaných do nákladných vagónov určených pre dobytok dopravili až do koncentračných táborov.
Najväčší pohon na Židov sa v Medzilaborciach i okolí začal diať v polovici mája 1942. Zatýkala ich jednotka Hlinkovej gardy oblečená v čiernych uniformách.
Pri tejto práci jej ochotne asistovali mnohí miestni členovia Hlinkovej strany bažiaci po čo najskoršej očiste mesta od židovských spoluobčanov a zhabaní ich majetku.
Členovia Hlinkovej gardy a žandári, ktorí sa cez deň dopúšťali násilia na Židoch, po večeroch oslavovali a flámovali v miestnom hoteli Slovan, ktorý prevádzkoval jeden ich člen.
Vyše 1200 ľudí do koncentrákov
Postupne tak z Medzilaboriec a okolia v čase od marca do júna 1942 deportovali slovenskí fašisti vyše 1 200 občanov židovského pôvodu do nacistických koncentrákov a vyhladzovacích táborov, ktoré sa nachádzali na území dnešného Poľska a v ktorých mali na všetko právo jedine Nemci.
Jedným z najstarších zatknutých a deportovaných bol z regiónu 95-ročný obyvateľ pohraničného Čertižného a z najmladších len trojročné dieťa, ktoré skonalo vo vlaku smrti ešte v prvú transportnú noc.
V poslednom transporte smrti bol 5. júna 1942 odoslaný do plynu aj medzilaborský rabín Rottenberg spolu s manželkou a dcérou.
V septembri 1942 sa zrodil nápad dostať sa do Švajčiarska Židom v nákladných vagónoch s drevným uhlím, ktoré sa tam neustále posielalo.
Tieto výrobky vyrábali a exportovali naďalej bratia Dillerovci a Jozef Mendlovič. Bol to veľmi riskantný krok. Nákladné vlaky totiž išli cez celé Slovensko a Rakúsko do Švajčiarska.
Jedenásť dní za slobodou
Pre utečencov sa pripravoval priestor vo vagóne a zabezpečila potrava. Následne sa doň naložilo drevné uhlie až do výšky poldruha metra. Z Medzilaboriec prekonal vlak cestu do konečnej stanice za jedenásť dní.
Prvým takýmto vlakom sa na veľmi dlhú a nebezpečnú cestu vydali 9. novembra 1942 23-ročný Henrich Ruder z Medzilaboriec, Alexander Schwarz a o rok mladší Samuel Trenk, obaja z Michaloviec. Všetci traja boli dezertérmi z vojenského pracovného tábora v Labe pri Malackách.
23. novembra 1942 odišli nákladiakom po železnici do Švajčiarska ďalší Židia – Henrich Ruder – Mozes a Šarlota, a spolu s nimi aj Mirjam Rubinová.
Pri kontrole vlaku v Salzburgu sa pri ich vagóne rozštekali psi. Esesáci, i keď ho potom otvorili, nič v ňom nenašli, lebo cestujúci boli dobre ukrytí a hlavne zamaskovaní.
Vo vagóne sú „diabli“
Keď 3. decembra 1942 dorazil nákladný vlak do Oltenu, utečenci počuli na železničnej stanici rozhovor po nemecky.
Mirjam Rubinová sa spýtala Ruderovcov, či môže otvoriť okno, súhlasili. Vonku stojaceho neznámeho pána sa spýtala, či by ich nemohol vybrať z vagóna von.
Ten, keď ju zbadal celú čiernu od uhoľného prachu, tak sa zľakol, že začal kričať, že vo vagóne sú diabli.
Nakoniec všetko dobre dopadlo. Švajčiari ich vyslobodili spod uhlia, dali im jedlo a došla polícia, ktorá zariadila všetko ostatné.
Varovali ich
Ešte tesne pred príchodom frontu žilo v roku 1944 v Medzilaborciach 138 Židov a v okrese ďalších 41. N
a príkaz ústredných orgánov slovenského štátu mali byť všetci zatknutí. Dobrodincami boli však včas informovaní, a tak urýchlene opustili svoje obydlia a presunuli sa do bezpečia.
Po vypuknutí SNP sa do neho zapojili aj medzilaborskí Židia, ktorí sa ukrývali na strednom Slovensku. V tomto odvážnom výstupe proti fašizmu v ňom padol Gabriel Herškovič.
Koncentračné útrapy a ťažký povojnový život prežila len malá časť tamojšej židovskej komunity. Podľa dostupných štatistík ešte v roku 1948 žilo v Medzilaborciach 66 Židov.
Väčšina z nich však postupne opustila svoje rodisko a bydlisko a vysťahovala sa do Izraela, USA a Kanady, kde si našli nový, bezpečnejší domov.
Už tam nežije žiaden Žid
Od šesťdesiatych rokov minulého storočia nežije v Medzilaborciach ani v ich okolí žiaden Žid. Podaktorí členovia tamojšej niekdajšej komunity však občas zavítajú do miest svojej mladosti, aby si tak pripomenuli zosnulých na cintoríne v susednej Vydrani modlitbami a kladením kamienkov na zachované pomníky.
Po druhej svetovej vojne sa na nešťastníkov, ktorých spratal zo sveta rozpínajúci sa fašizmus, i tu akosi pozabudlo.
Odhalením pamätníka obetiam holokaustu sa tak mesto Medzilaborce ospravedlnilo potomkom tamojšej židovskej náboženskej obce, ktorá tam v minulom storočí žila.
Za ich hanobenie, prenasledovanie a konečnú deportáciu do plynu, čím sa splatil dlhoročný dlh.
Zároveň si tak pripomenuli pamiatku ľudí, ktorí toto mesto v minulosti budovali a spolu s inými národnosťami v ňom žili.
Na to sa jednoducho zabudnúť nedá...
Autor: Jozef Hrubovčák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
