MEDZILABORCE. Na oslavu 25. výročia Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach prišli aj jeho príbuzní zo Spojených štátov.
Donald Warhola zastupoval na oslavách štvrťstoročnice Múzea moderného umenia Andyho Warhola nielen rodinu slávneho umelca, ale aj múzeum v Pittsburghu a Nadáciu Andyho Warhola pre vizuálne umenie v New Yorku (Andy Warhol foundation for the visual art), v ktorej je viceprezident. Funkciu prevzal po otcovi Johnovi, Andyho bratovi, v roku 2010.
V kraji Andyho rodičov
„Mám dobrý pocit z toho, že múzeum je v kraji Andyho rodičov, že ľudia v tomto regióne a tunajší umelci majú z toho prospech,“ povedal na tlačovej besede pri oslavách.
„Vnímame a vážime si prácu, ktorú múzeum vykonáva, pozorne ju sledujeme a tešíme sa z jej výsledkov,“ dodal v mene nadácie.
Podľa jeho slov by bolo zaujímavé vidieť pobočky múzea aj v iných častiach Slovenska. „Andyho Warhola je dosť na to, aby bol aj v iných mestách,“ povedal Donald Warhola.
Na strýka je hrdý
Umeleckú činnosť svojho strýka, ktorý bol k synovcom vždy milý a láskavý, vníma s veľkou pokorou a obdivom.
„Som hrdý na to, čo dosiahol. V dobrom rozvinul zdedené rusínske danosti. Teším ma, keď vidím, ako sa tu rozvíja jeho odkaz,“ povedal novinárom.
Sám vie po rusínsky len niekoľko slov. Ako s úsmevom dodáva, väčšinou nadávky, ak pravda slovo durak možno za ňu pokladať. „Držím ich v úcte a láske,“ smeje sa. „Najradšej mám slovo krajania, rodičia ho často používali,“ hovorí.
„Moja manželka je Češka, pokúša sa učiť ma po česky, ale už som na to pristarý. Dôvod, prečo nás rodičia neučili rusínsky jazyk, je asi ten, že sa nechceli zbaviť výhody, keď medzi sebou komunikovali o niečom, čo sme my deti nemali vedieť,“ hovorí.
Na rusínskej kultúre sa mu páči všetko. Mama bola Slovenka, otec Rusín a rodina dodržiavala oboje tradície a zvyky, varila rusínske i slovenské jedlá.
„Keď som prvýkrát prišiel do Medzilaboriec v roku 1992, bol som prekvapený i dojatý zároveň, že som v chráme počul ten istý liturgický jazyk ako v našom chráme v Pittsburghu. Cítil som sa ako doma,“ dodáva.
Práca s deťmi v múzeu
Donald Warhola pracuje vo Warholovom múzeu v oblasti vzdelávania a v nadácii.
„Som hrdý na to, že môžem propagovať odkaz Andyho Warhola ako člen rodiny. Som licencovaný terapeut pre deti a mládež so špeciálnymi potrebami. V múzeu pracujem práve s nimi. Stále vnímam Andyho Warhola ako svojho nadriadeného,“ zdôrazňuje.
Z tvorby slávneho príbuzného sa mu najviac páčia autoportréty z neskoršieho obdobia.
„Sú na čiernom pozadí. Na povrchu je len jeho hlava, tvár a účes, ale pod povrchom je skryté niečo hlboko osobné, čo sme my poznali,“ hovorí.
Oxidácia
Úsmev na tvári vyvolávajú uňho diela zo série Oxidácia.
„Namaľoval ich farbami na kov a potom požiadal svojich známych, aby na ne aplikovali moč. Pripomína mi to jeho štýl humoru a spôsob, akým rebeloval proti umeleckej elite. Tým, že prezentoval umenie, akoby to bol odpadový materiál, ju určite nazlostil. Od mojich starých rodičov dostal vo výchove, že život netreba brať príliš vážne, že život je najväčší dar, všetko ostatné, materiálne, je druhoradé. So zmyslom pre humor sebe vlastným sa určite zabával na tom, ako dokázal odpad v podobe moču premeniť na peniaze,“ vysvetľuje.
Stodolárovka
Strýka si pamätá ako milého a láskavého k deťom svojich bratov.
„Keď som mal asi dvanásť, rodičia boli zane-prázdnení a tak sme sa so strýkom vybrali nakupovať. Povedal som mu, aby mi dal nejaké peniaze. Vytiahol stodolárovku a podal mi ju. Nebolo preňho typické len tak rozdávať peniaze, dobre však vedel, že som bankovku takej vysokej hodnoty ešte nikdy v živote nevidel. Zaujímala ho moja reakcia, aké veľké oči vyvalím a schuti sa zasmial na mojom výzore plným prekvapenia. Bol veselý a milujúci strýko,“ spomína Donald.
„Nič som si za tie peniaze nekúpil. Odložil som si ich,“ dodáva.
Príjemná spomienka na strýka je aj veľký čokoládový veľkonočný zajac, ktorého deťom priniesol niekoľko mesiacov po Veľkej noci.
„Prišiel k nám domov aj so zajacom. Odkladal ho pre nás, lebo vedel, že nám tým urobí veľkú radosť. Aj keď bol slávny a zaneprázdnený, vždy si našiel čas na rodinu a na nás deti,“ uzatvára Donald.
Radšej hrá bejzbal ako maľuje
Desaťročný Andy Warhola sa s mamou Jarkou rozpráva po česky. „Veľmi sa mi tu páči. Hlavne mi tu chutí,“ hovorí.
Na slávneho príbuzného je hrdý, v Štátoch ale s rodinou žijú „normálny“ život.
Umelecké sklony má, ale dáva prednosť športu. „Pani učiteľka hovorí, že viem pekne maľovať, ale mňa to nebaví. Má rád športy, hlavne americký futbal a bejzbal,“ dodáva.
Jarka Warhola na manželovi a celej jeho rodine oceňuje výbornú kuchyňu a svojský druh humoru. „Ich humor je sarkastický, čierny. V Amerike ho nenájdete,“ hovorí.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín