HUMENNÉ. Rodný dom pozdravila Mária Kocová tak ako sa patrí: Slava Isusu Christu, rodna chyža. Do skanzenu sa z Kalnej Roztoky dostal koncom 70. rokov minulého storočia.
Cyklus stretnutí rodákov a obyvateľov obcí, ktorých autentické objekty sú súčasťou Expozície ľudovej architektúry a bývania Vihorlatského múzea, pokračoval v nedeľu 21. augusta spomienkovým stretnutí rodákov a obyvateľov Kalnej Roztoky.
Doposiaľ si na rodisko v priestoroch skanzenu zaspomínali obyvatelia Novej Sedlice, Zemplínskych Hámrov, Olšinkova, Výravy, Nechválovej Polianky a Vyšnej Jablonky.
Dom bol stále plný
Mária Kocová, rodená Kerekaničová, sa v dome so slamenou strechou narodila v 36. roku ako tretie zo štyroch detí.
„Ňaňko išiel na vojnu v 44. roku a nevrátil sa. Ostali sme štyri siroty s mamou a babkou. Žila s nami ešte jedna príbuzná. Bolo nás v dome dosť, tu stála jedna posteľ, tam druhá. Spali sme na peci,“ spomína 80-ročná pani Mária.
„Mala som troch bratov, ja som bola jediná 'divka'. Preto ma baba brávala stále všade so sebou, chodili sme do cerkvi, ktorá stála v susedstve. Náš dom bol stále plný ľudí. Zašli sa k nám zohriať, posedieť,“ hovorí. V dome sa údievala slanina, šunka, dym unikal na pôjd.
Vnútrajšok bielili
Pani Mária si živo pamätá, ako v babou chodievali na hlinu, ktorú spolu s kúskami slamy miesili a vymazávali ňou dom.
„Baba, nebožka, furt len chcela bieliť, aby dol dom parádny. Keď už nevládala, robota ostala na mne,“ hovorí.
Keď už dom označil zub času, stará slamená strecha sa začínala nahýnať a členovia rodiny sa presťahovali do nových obydlí, dom sa dostal do skanzenu.
„Keď som prišla do Humenného na nákupy, vždy som tu zašla posedieť si. Strážnikovi som povedala, že tu mám dom, išla som bez vstupného. Ani raz som ho neobišla, keď som bola v meste,“ neskrýva dojatie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
