Humenský rodák Albert Hrubovčák už ako malý chlapec hral v dychovke. Priemyslovku vymenil za žilinské konzervatórium. Hral v orchestroch v Pretórii i Bruseli. Už vyše dve desaťročia je prvým pozaunistom v Slovenskej filharmónii, je členom komorných zoskupení Slovak Brass Quintet a Trombón trio. Pôsobí aj ako vysokoškolský pedagóg.
Ako si spomínate na prvé kontakty s hudbou?
Prvé, čo mi napadne, je moja pani učiteľka, dnes kamarátka, Katarína Schinová. Voviedla ma do sveta hudby. Začínal som klavírom. Celú ľudovú školu umenia som vyštudoval ako klavirista. Prvý stupeň základnej školy som navštevoval v Jasenove, musel som sadnúť na autobus a dopraviť sa do kaštieľa v Humennom. V cukrárni na námestí som si vždy dal šľahačkový pohár s jahodami. Umenie sa teda u mňa v začiatkoch spája s chuťou. Rodičia mi vyčlenili presnú sumu na rožok so šalátom, ale spomínaná sladkosť väčšinou dostala prednosť. Pred pani učiteľkou, je to vysoká dáma, som mal rešpekt. Mala prirodzenú autoritu a neraz nás musela aj uzemniť, keď sme čakali na hodinu v šatni a vystrájali sme. Keď som skončil prvý stupeň, nahovorila ma, aby som pokračoval aj v druhom stupni. Navrhla mi, aby sme pracovali intenzívne a výučba bola potom viac o osobnom kontakte, o partnerstve. Výrazne ovplyvnila moje smerovanie pozerať sa na hudbu ináč.
Prečo ste išli na klavír?
Otec bol kapelník dychovej hudby. Rád som sa motal okolo dospelých a keďže som mal rytmus a hral som rád, otec mi dal malý bubon a hral som vedľa hlavného bubeníka. Bola to pre mňa veľká pocta, hrať s hudobníkmi, dospelými chlapmi, veď ktoré dieťa sa tým mohlo pochváliť? Otec, ako amatérsky hudobník, bol pre mňa autoritou a bol presvedčený o tom, že klavír je najvšestrannejší. Získaš predstavu o harmónii, o zvuku, naučíš sa čítať noty, povedal mi. Nebolo ľahké dostať sa na klavír, ale všetko, čo som sa pri klavíri naučil, som neskôr zužitkoval, keď som začal študovať pozaunu.
Vaša túžba venovať sa hudbe bola veľká.
Áno, veľmi veľká. Ale nie klavíru, lebo som si uvedomil, že klaviristov je veľmi veľa. Chcel som skúsiť aj niečo iné. Preto som sa rozhodol zamerať sa na nie až taký „frekventovaný“ hudobný nástroj – trombón. Našiel som sa v ňom. Začal som sa venovať trombónu a pripravovať sa na skúšky na konzervatórium do Košíc.
Do Košíc vás ale neprijali. Prečo?
Nerád sa k tomu obdobiu vraciam. Po skúškach na košické konzervatórium mi dali vyjadrenie, že „môj talent je nedostačujúci“. Bolo to prekvapivé, ale vedel som prečo. Skutočnosť bola taká, že otec nebol straník a starší brat Janko, vtedy ešte študent konzervatória, sa angažoval v cirkevných aktivitách. Chodieval hrávať omše, dirigovať spevácke zbory, čo bol vtedy veľký problém. Zrejme v hre boli aj nejaké osobné predsudky vtedajšieho riaditeľa konzervatória, ktorý sa údajne vyjadril na adresu brata, že bol rozvracač socialistickej spoločnosti.
Škrelo vás to?
Áno. V posudku zo základnej školy som mal napísané, že ma rodičia zapísali na náboženstvo a že som nechodil na pionierske schôdzky, no nespomenuli, že namiesto schôdzok som chodil na hudobnú. Keby priznali, že mám talent, museli by ma prijať. Vysvetlite mladému človeku, pubertiakovi, aby pre to nemal pocit krivdy...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
