Michal Škrovina: Maľba na sklo sa nedá opravovať

Výstava v kaštieli a účasť na výtvarnom plenéri Insita 2016 sú preňho zážitkom.

HUMENNÉ. Majster ľudovej umeleckej výroby Michal Škrovina na vernisáži autorskej výstavy vo Vihorlatskom múzeu priznal, že sa mu už vystavovať veľmi nechce.

Výstava v kaštieli a účasť na medzinárodnom výtvarnom plenéri Insita 2016 sú však preňho zážitkom.

Michal Škrovina (1940) vyštudoval architektúru a už počas štúdií spolupracoval so Slovenským národným múzeom v Martine na dokumentácii ľudovej architektúry.

Štúdium ľudového umenia ho priviedlo aj k vlastnému výtvarnému prejavu, ktorý má korene v naivnom poetizme a bezprostrednom výraze. Riadi sa citom a intuíciou, osobitou koncepciou, často so zmyslom pre humor.

Maľuje temperou na tabuľové sklo a venuje sa aj výrobe maľovaných drevených figúrok. Ťažisko tvorby predstavujú obrazy z tradičného dedinského prostredia v okolí rodného Martina, ktoré dôverne pozná zo svojho detstva.

Vystavoval doma i v zahraničí, pracuje aj ako lektor pri výučbe maľby na sklo pre telesne postihnuté deti, je Majstrom ľudovej umeleckej výroby.

Škrovina: Iní ma prehlásili za insitného umelca

Michal Škrovina prišiel do Humenného v polovici júla na medzinárodný výtvarný plenér Insita 2016.

„Pravdu poviem, už sa mi veľmi nechce vystavovať, ale som rád, že som sa tu dostal a že vystavujem v týchto priestoroch. Plenér je úžasný. Poďakovanie patrí aj Humennému, že má záujem o insitu,“ vyznal sa autor na vernisáži v humenskom kaštieli.

Michal Škrovina sa podľa vlastných slov za insitného umelca nepovažuje. „Taký dobrý nie som, ale iní ma prehlásili, tak to beriem a je to pre mňa česť,“ hovorí.

„Ja si maľujem. Keď vidím, že ľudia majú z toho radosť, že to má význam, tak to nechávam, nech to maľuje samo,“ pokračuje.

Tvrdí, že insitní maliari maľujú srdcom. Nie sú ničím ovplyvnení a majú v sebe oheň. Potrebujú ho dostať zo seba von.

„Ja som pomerne dosť študovaný človek. Za komunizmu po maturite ma dva roky nepustili na vysokú, tak som si po skončení architektúry povedal, že budem ešte študovať. Tri roky som v Prahe študoval akademickú architektúru. Veľmi mi to nepomohlo stať sa slávnym architektom, ale stretol som sa s úžasnými ľuďmi, ktorí prednášali fantastické veci. Keď som sa zoznámil so starými obrázkami maľovanými na skle, chytilo ma to,“ hovorí.

Sklo je srdcovka

Hoci dnes maľuje ešte aj na drevo, sklo je jeho srdcovkou. „Na sklo maľujem od 73. či 74. roku. Na sklo sa robia najprv detaily, a až potom zvyšok. Nedá sa to opravovať. Olej sa dá opravovať donekonečna. Dovtedy, kým to maliar neskazí,“ hovorí.

Na plenére začal chodiť „neskoro“. „Nahovoril ma Martin Mešša, ktorý do Humenného chodí dlho. Keď som tu prišiel a stretol som sa s umelcami, bolo to pre mňa veľmi cenné. Pravdupovediac, už som lenivý, nechce sa mi takto tárať a týždeň je pre mňa pridlho. Stretnutia s tvorcami sú však pre mňa nesmierne dôležité. Vedieť ich počúvať, zachytávať ich osudy, skúsenosti,“ priznáva sa.

„Niekedy mám dojem, že maľujem na jedno kopyto, že sa opakujem a že to začína byť rutina. Ale keď vidím, že ľudia prídu na vernisáž, že majú z toho radosť, znamená to, že to mám ešte robiť ďalej,“ hovorí.

Ako z rozprávky

Jeho čarovné, často pohyblivé, figúrky, sú ako z rozprávky. Autor sa vyznáva zo svojho vzťahu k rozprávačom.
„K ľuďom, ktorí vedia zaujímavo rozprávať. Mal som šťastie na niekoľkých ľudí, ktorí vedeli úžasne rozprávať. To sú spomienky na detstvo,“ hovorí.

„Doba môjho detstva, 50. roky, bola drastická doba, pre mojich starých rodičov krutá. Starú mamu ako penzistku vysťahovali z Martina na dedinu, lebo potrebovali pre Stalinove závody na výrobu tankov byty pre robotníkov. Nestihli ich postaviť, tak v akcii AB vysťahovali penzistov na dedinu. Na druhej strane žila v kúzelnej dedine a mne tam bolo veľmi krásne. Stará mama tam zomrela, presadenie na staré kolená jej neprospelo,“ zdôveril sa Michal Škrovina.

„Turiec ostal vo mne, nemaľujem ho presne, podľa škíc. Veľkú úlohu pre mňa hrajú ľudia, ktorí túto krajinu pretvárali. Robili tak jemne a citlivo, čo sa dialo neskôr, bolo strašné. Rany v krajine ostali, pomaly sa zaceľujú. Ale aj dnes sa robia rany v krajine, lebo mnohí ľudia nemajú úctu k nej a k tomu, čo ich predkovia vytvorili. Nuž, svet je taký,“ uzatvára svojbytný autor.

Výstava potrvá v humenskom kaštieli do konca augusta.