Sninčan Ján Hašuľ (21) študuje na vysokej škole, šoféruje, vrhá guľou. Má rád hudbu, hrá na akordeóne a gitare.

Túži ísť na olympiádu. Vždy hľadá cesty a možnosti, ako zvládnuť to, čo si zaumieni. Ján je na vozíku.

Janík Hašuľ je vytúženým, vymodleným dieťaťom. Narodil sa po šiestich rokoch manželstva.

„Tehotenstvo prebiehalo v poriadku. Ešte deň pred pôrodom mi lekár hovoril, že syn bude futbalista. Pôrod sa skomplikoval. Janík sa narodil s rázštepom chrbtice a s hydrocefalom. Vzali ho najskôr do Humenného, potom do Košíc. Mňa nechali po cisárskom v Snine. Potom mi prišli povedať, že môj syn asi zomrie, lebo postihnutie je veľké a že by to hádam aj bolo lepšie. Mala som pocit, že to nechajú na Boha,“ spomína mama Anna so slzami v očiach na najťažšie obdobie svojho života.

Pobyty v nemocnici, operácie

Zdravotné komplikácie, početné operácie a opakované návštevy lekárov primäli pani Hašuľovú obrátiť sa na špecialistov v Bratislave.

„Vďaka Bohu, dostal sa z toho. Je dobrý chlapec, robí mi len radosť. Som naňho hrdá,“ hovorí. „Dostali sme sa z toho,“ opakuje a zdôrazňuje množné číslo.

Lebo zásluhu na tom, že je dnes Janík šikovný mladý muž má zásluhu aj on sám. Na operácie a pobyty v nemocniciach v detstve si pamätá len preto, že ich bolo veľa. Bolesť, strach a plač boli ich súčasťou. „Bol som dieťa, tak som to vnímal ináč ako teraz,“ hovorí.

Do školy na trojkolke

Ako predškolák išiel Janík do materskej školy. S mamou na štyri hodiny. „Chodil štvornožky. Rýchlo si zvykol a skamarátil sa s deťmi. Do prvého ročníka prišiel na trojkolke. Ešte sme nemali vozík. Bol prvým vozičkárom na našej sídliskovej základnej škole. Veľa urobili panie učiteľky. Po celý čas sme nemali žiadny problém,“ zdôrazňuje Anna.

Janík sa učil dobre a rád. Na základnej umeleckej škole absolvoval dvanásť rokov hru na akordeóne, na gitare sa naučil hrať ako samouk. V rodinnom kruhu muzicíruje dodnes.

Stredná aj vodičák

Na priemyslovke v trojposchodovej budove zariadili výučbu tak, aby nemusel prekonávať schody. „Bol prvý vozičkár. Priekopník. Po ňom prišli na vozíku aj ďalší študenti,“ hovorí Anna.

Prvenstvo patrí Janíkovi aj v autoškole. „Túžil som urobiť si vodičák. Boli sme dvaja vozičkári. Auto na ručné ovládanie nám požičal majiteľ autoškoly z Bardejova. Dodnes sme dobrými priateľmi. Šoférujem rád a nebojím sa ani dlhých trás. Teraz vozím mamu a kamarátov ja,“ hovorí.

Vysokoškolák

Janík externe študuje na Vysokej škole technickej v Košiciach na strojníckej fakulte, odbor technológie, manažment a inovácie strojárskej výroby.

Hoci skončil ešte len druhý ročník, pohráva sa s myšlienkou, že by ostal učiť na škole.

Do Košíc cestuje každý piatok, cez skúškové obdobie častejšie. „Vybral som si odbor, ktorý má budúcnosť,“ zdôrazňuje.

Na ihrisku

Janík sa hrával na dvore s ostatnými deťmi, keď mu to zdravotný stav dovolil.

„Hrávali sme futbal. Vždy som bol v bráne, neraz som chystal aj bez vozíka. Basketbalkou trafím do koša ako nič, veď ruky mám, chvalabohu, zdravé. Zahrali sme si hokej, volejbal,“ hovorí.

Neskôr začal posilňovať, chodievať do športovej haly. Odvtedy cvičí stále. „Cítim sa lepšie,“ zdôrazňuje.

Rozhodol sa pre guľu

Kontakty so zdravotne postihnutými športovcami a ich trénermi ho nasmerovali na atletiku a vrh guľou.

„Som za každú srandu, tak som to skúsil. Vyskúšal som oštep, disk i guľu. Tá mi sadla najviac,“ spomína na začiatky Janík.

Techniku po čase zvládol, trénuje trikrát v týždni, cvičí každý deň. Dnes má Janík dvoch trénerov – jedného v Baškovciach, kondičného v Snine. „Ja som hlavný tréner aj sparing partner,“ smeje sa mama.

Na tréningy chodieva so synom, upevňuje ho v špeciálnom zariadení, podáva guľu, motivuje. „Aspoň osemdesiat vrhov musí dať počas jedného tréningu. Nič mu neodpustím,“ hovorí.

Sen: paralympiáda

Janík priznáva, že niekedy, hlavne po skúškach, sa mu do cvičenia veľmi nechce, ale musí sa premôcť. Sebadisciplína, plán a presné rozdelenie činností je nevyhnutné.

Rád by sa o štyri roky dostal na paralympiádu. „Zatiaľ som ako junior súťažil na európskych hrách v Brne. Vtedy som obsadil tretie miesto. Súťažil som na majstrovstvách Slovenska, na športových hrách v Olomouci. Keď človek chce, všetko sa dá zvládnuť,“ myslí si.

Dobrí ľudia naokolo

Anna Hašuľová hovorí, že v živote mali stále šťastie na dobrých ľudí. „Od základnej až po vysokú školu. Snažili sa nám vychádzať v ústrety. Oni na oplátku tvrdia, že z Janíka vyžaruje dobrota, pozitívna energia, že má vôľu a snahu, a preto sa snažia aj oni. Je to vzájomné. Vždy som mu zdôrazňovala: keď si dobrý k ľuďom ty, budú aj oni,“ hovorí.

Janík bol i je obľúbený v partii spolužiakov, stretávajú sa, občas si zašportujú, zájdu na malé pivo. Nevyhýba sa domácim prácam, nezaskočí ho ani pomoc v kuchyni.

Netlačí na pílu

So závisťou okolia sa stretáva zriedka, ale predsa. „Bol som v relácii Modré z neba, na dovolenke. Chodievame plávať do termálneho kúpaliska. Niektorí nám závidia, že z príspevku si chodíme po výletoch, že študujem. Vraj načo?“ hovorí.

„Rád by som raz mal vlastnú rodinu, športoval a cestoval. Želám si, aby som bol zdravý, veď som videl aj oveľa horšie prípady ako je môj. Vážim si každý nový deň, do ktorého sa zobudím, a snažím sa ho prežiť hodnotne. Netlačím na pílu, v ničom,“ dodáva.

„Keď sa na vec pozriem z hľadiska predsudkov, obmedzení a bezbariérovosti, Janík sa narodil v dobrej dobe. Dnes už telesné postihnutie nie je tabu a neznamená vyčlenenie zo spoločnosti. Všetko berieme s optimizmom,“ dodáva mama Anna.

„Napokon, lekár sa ani veľmi nemýlil. Nie je futbalista, ale atlét. Nevyužíva nohy, ale ruky,“ uzatvára Anna Hašuľová a dodáva, že je vďačná aj za „injekciu“ s dávkou pomoci a podpory „zhora“.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín