Karol Polák, priateľ laboreckej doliny, už do tohto kraja nepríde

V nedeľu 17. januára uzrela svetlo sveta smutná správa. Vo veku 81 rokov zomrel legendárny televízny komentátor a moderátor Karol Polák.

HUMENNÉ. Karol Polák nastúpil do spravodajstva v Československej televízii v roku 1958, samostatná športová redakcia vznikla až o štyri roky neskôr.

Počas štyridsiatich dvoch rokov komentoval osem majstrovstiev sveta vo futbale, dvadsaťosem svetových šampionátov v krasokorčuľovaní a dvanásť olympijských hier.

Tieto čísla sú možno v rozpore s tým, čo uvádzajú iné periodiká, ale pochádzali priamo z úst Karola Poláka.

Človeka, ktorý získal televízne ocenenie Zlatý krokodíl 1972, Cenu Československej televízie 1981, Cenu fair-play Dr. Ivana Chodáka a množstvo ďalších významných ocenení.

V Humennom „peruni bili“

Karolove návštevy nášho regiónu mali spočiatku profesionálny, neskôr priateľský, možno až rodinný rozmer.

Z Humenného komentoval dva futbalové zápasy. Prvým bolo stretnutie Olympionici ČSFR - ZSSR, druhým súboj medzi HFC Humenné a Slovanom Bratislava.

Na ten prvý spomína Dušan Horodník, ktorý bol náhradným, štvrtým rozhodcom.

„Priznám sa, že som sa pristihol pri tom, že nesledujem futbal, ale započúval som sa do obsahu jeho komentárov a prekrásnej slovenčiny. V druhom polčase prišla prietrž mračien, nad štadiónom sa blýskalo, hrmelo a preto maďarský rozhodca Hartman, spolu s asistentmi Czetöm a Benedikom museli predčasne ukončiť zápas. Správa o úmrtí Karola Poláka ma zarmútila. Odišiel futbalový nadšenec, fanatik, velikán vo svojom odbore.“

Druhý futbalový prenos z Humenného sprevádzala opäť prietrž mračien. Jeden z bleskov trafil presne do prenosového voza a ukončil televízny prenos. Zápas sa dohral s výsledkom 0:0.

Karol Polák komentoval množstvo vrcholných podujatí a zápasov, ale často pri rôznych príležitostiach spomínal, že to, čo zažil v Humennom - aby z dvoch vysielaní ani jedno nedokončil – sa mu nikde vo svete nezopakovalo.

Na každý prenos sa poctivo pripravil

Viktor Pčola, autor tohto textu, o komentátorskej legende hovorí takto: „S Karolom sme sa osobne spoznali na vyhlásení Jedenástky roka v Ružomberku. Bolo to v časoch, keď som bol manažérom FC Chemlon Humenné. Často sme sa potom stretávali aj v Dome športu v Bratislave.

Polák predsa len odkomentovoval celý majstrovský zápas Chemlonu Humenné, a to zo štadióna košickej Lokomotívy.

„Pred zápasom ma požiadal, aby som mu napísal zasadací poriadok na lavičke náhradníkov. Vravel, že keď režisér strihne záber na striedačku, nie je tam vidieť číslo dresu a všetkých hráčov predsa nemôže poznať. Tak som mu pekne nadiktoval – tréner, asistent, lekár, masér, mená hráčov a upozornil ich, aby to aspoň počas tohto zápasu dodržali. Už v týždni pred televíznym prenosom zatelefonoval na futbalový klub, požiadal nás o najnovšie informácie, akékoľvek zmeny, aj v súkromnom živote hráčov. Takto si neustále dopĺňal svoj vlastný archív, z ktorého poskytoval informácie divákom, aké by sa od nikoho iného nedozvedeli.“

Najlepšie pirohy na Slovensku

V roku 2007 vydal Ivan Pajtáš publikáciu k storočnici humenského futbalu s názvom Chemlon do toho!

Keďže s Karolom Polákom sa zoznámil už dávnejšie prostredníctvom spoločných priateľov, neváhal a pozval ho, aby moderoval krst jeho knihy.

Spomína Ivan Pajtáš: „Karol nezaváhal a okamžite pozvanie prisľúbil a prišiel. Už dávno predtým, ako sme sa zoznámili, som vnímal jeho profesionálny komentár športových prenosov. Boli to objektívne a pravdivé komentáre. Nádherná slovenčina, odbornosť a entuziazmus pre dej podujatia. Karol bol priateľský, nikdy nedal najavo, že on je „pán niekto“. Bol to človek, ktorý mal rád ľudí. Kde bol on, tam bola zábava. Tiež si spomínam, ako sme vo Vyšnej Slanej navštívili moju svokru. Karol povedal, že hoci prebrázdil Slovensko skrz-naskrz, také pirohy a halušky, aké nám pripravila, ešte nikdy nejedol. Dohodli sme sa, že sa v Slanej ešte na haluškách stretneme. Žiaľ, už sa to nesplní. Odišla z tohto sveta komentátorská legenda, človek s veľkým srdcom pre Slovensko, pre šport.“

Kus radosti nosil aj do detského domova

Smútok zavládol aj v Detskom domove sv. Nikolaja v Medzilaborciach. „Keď ujko Karol zomrel, tak už nikdy nepôjdeme na futbalový turnaj?,“ pýtali sa pedagóga Rada Bajaja so slzami v očiach mladí chovanci. Na túto otázku im ani vychovávateľ nedokázal odpovedať.

Kedy nastala vzájomná väzba detského domova s touto významnou osobnosťou verejného života?

„S Karolom sme sa na túto tému viackrát rozprávali. Keď sa stal manažérom stávkovej kancelárie, presvedčil vedenie spoločnosti, aby spustilo charitatívnu akciu, majstrovstvá Slovenska detských domovov vo futbale. Neskôr stávková spoločnosť zmenila majiteľa, ktorý už nemal viac záujem pokračovať v organizovaní podujatia. Karol dokázal zabezpečiť nových sponzorov a tak majstrovstvá Slovenska detských domovov pokračujú bez prerušenia pod názvom Appelia Cup. Ako to bude pokračovať ďalej bez Poláka, uvidíme,“ vysvetľuje Viktor Pčola.

A čo na to hovorí Radovan Bajaj? „Z desiatich doterajších ročníkov získali naši chlapci palmu víťazstva sedemkrát a trikrát obsadili 2. miesto. Karol Polák sa stal naším gestorom, obľúbil si naše deti a stále im fandil. Odmenou im bol každý rok víkendový pobyt v Bratislave, chlapci si zahrali aj proti populárnej Mufuze, Mužstvu futbalových zázrakov. V Nitre boli ubytovaní v hoteli, ktorý patrí Polákovmu priateľovi, navštívili futbalové i hokejové zápasy.“

Na hornom toku Laborca ako doma

Do medzilaboreckej lokality zavítal Karol Polák po prvykrát ako zamestnanec stávkovej spoločnosti.

Vtedy hľadali mestá a miesta pre svoje pobočky. Bola to však iba služobná cesta.

Na priateľskú návštevu zavítal na pozvanie Alexandra Černegu v auguste 2011, pri tejto príležitostí navštívil spolu s manželkou Evou aj spomínaný detský domov.

„S Karolom sme sa zoznámili, no kde inde, ak nie na futbalovom štadióne. Konkrétne v Michalovciach. Keď sme odovzdávali do užívania zrekonštruovanú hraciu plochu a futbalový štadión FC Borov, pozval som Karola, aby našu slávnosť spríjemnil svojím komentárom. Od takmer tisíc divákov zožal ohromný aplauz. Predstavil chovancov detského domova, a tí nastúpili pred plnú tribúnu s putovným pohárom, ktorý už natrvalo ostal v ich vitríne. Keď sme sa lúčili povedal mi, že Sašo, vrátim sa sem veľmi rád, ale aby bol na to dôvod, musia vaši futbalisti postúpiť do krajskej súťaže. To by sa dalo opäť oslavovať. Žiaľ, nestalo sa. Verím, že do krajskej súťaže chlapci raz postúpia, ale Karol Polák už s nami oslavovať nebude. Škoda, večná škoda,“ hovorí Alexander Černega.

Karol Polák si Medzilaborce a okolie obľúbil. V septembri 2012 komentoval 90. výročie futbalu v Medzilaborciach, nasledujúci rok sme ho mali možnosť vidieť a počuť v Habure na Memoriáli Vladimíra Onufraka.

Jeho meno sa nezabudnuteľne vrylo do sŕdc všetkých športových a nielen športových priaznivcov z celého nášho regiónu.

Karol ďakujeme, česť tvojej pamiatke!