Zaspomínali si aj na úžasných profesorov

HUMENNÉ. Jubilejne, po polstoročnici sa stretli absolventi Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Humennom ročník 1963-1966.

Bolo ich 30, 19 dievčat a 11 chlapcov. Bývalí „áčkari“ z matematicko-fyzikálnej vetvy ešte aj dnes tvrdia, že boli perfektná partia a pravidelne to aj dokazujú. Stretávajú sa totiž takmer každý rok. Teraz prišli štrnásti.

Chodievali na terajšiu „Pugačevku“. Vtedy časť budovy patrila predchodcovi dnešných gymnázií, strednej všeobecnovzdelávacej škole.

„Boli sme takí pozbieranci, zväčša z dedín okolo Humenného, ale vytvorila sa úžasná partia ľudí, k tomu fantastickí učitelia. Na tie roky vždy s láskou spomínam,“ hovorí Humenčanka Eva Valachová, rodená Vaľová.

Zostal tu len Anton

Po škole sa spolužiaci rozpŕchli na vysoké školy, do sveta. Dnes sú z nich lekári, inžinieri, profesori, pracovníci vo výskume, ale jedna z „dievčat“ je novinárka.

Dnes na stretnutia merajú najdlhšiu cestu dámy, ktoré žijú v Bratislave. Viacerí to majú len na skok, korene zapustili v okolí Humenného. Priamo v meste zostal len jediný.

„Som tu len ja, tak na mne vždy zostane aj organizácia stretnutia. Spočiatku sme sa nestretávali pravidelne. Neskôr po desiatich, piatich rokoch a napokon sme si povedali, že život je taký rýchly a nevyspytateľný, že v našom veku je už päť rokov veľmi dlhá doba, tak sa snažíme stretávať každý, maximálne každý druhý rok,“ hovorí humenský exprednosta mestského úradu Anton Klamár, ktorý nevynechal ani jediné stretnutie spolužiakov z SVŠ-ky. Zároveň priznáva, že majú aj takých spolužiakov, ktorí sa od maturity neozvali, na stretnutia nechodia, stratili s nimi kontakt.

Triednych mali viac

Triednou im bola Alena Bálintová (Benešová), učila ich fyziku. Za svojimi bývalými žiakmi do miestnej reštaurácie, kde sa stretli, neprišla, ale zato oni prišli za ňou až domov.

„Ešte nám bol istý čas triedny pán Kerekanič a tiež Pavol Bilec. Na všetkých máme krásne spomienky,“ hovorí Klamár a spolužiačky len súhlasia.

„Do pána profesora Kerekaniča boli zaľúbené skoro všetky dievčatá,“ prezrádza Emília Bariová, rodená Weichpartová, rodáčka z Medzilaboriec, bývalá riaditeľka Daňového úradu v Moldave nad Bodvou a Eva nezapiera.

„Dokázal tak vysvetľovať deskriptívu, že som normálne videla ako priamka pretína rovinu v priestore, aj keď nič nekreslil, len o tom hovoril. Iné dievčatá to nevideli, ale ja áno.“

Dali nám do života veľa

Chodili do školy v malom meste, ale nemenili by. „Mali sme úžasného profesora slovenčiny. Pán Bilec nás naučil hovoriť ľúbozvučnou slovenčinou. Keď dnes počujem, ako hovoria niektorí mladí ľudia, je mi smutno,“ zdôrazňuje Eva, ktorá na škole privoňala aj k umeniu písaného slova.

„Vydávali sme školský časopis Cesta mladých. Hodil jednu kvetinku do vázy a zahlásil, že kto nenapíše aspoň štyri strany textu k tejto téme, ani to nebude čítať.“

Eva Valachová, ktorá stále aktívne pomáha dcére s vedením rodinného hotela v Bratislave, je aj dnes, po polstoročí od maturity, presvedčená, že mať dobrého učiteľa, kdekoľvek, je tou najúžasnejšou devízou do života.

Emília súhlasí. „Nemám jediného človeka na škole, na ktorého by som nemala dobré spomienky.“

Úroveň vzdelávania bola vysoká

„Nech sme akí sme, hlavné je, že sme v živote šťastní a že máme pevný bod, ktorého sa môžeme vždy zachytiť. Stredná škola pre nás takou bola. Aj dnes, po rokoch, to tak cítime,“ zhodujú sa spolužiačky.

„Kedysi prideľovali učiteľom miesta. Tak sa stalo, že do Humenného sa dostali aj učitelia, ktorí vysoko prevyšovali priemer. Potom sme sa aj my, absolventi týchto škôl, mohli hrdo postaviť ku komukoľvek a vedeli sme im konkurovať,“ je presvedčená Eva Valachová.